Spiritualita V
Cesta duchovného detstva
V predchádzajúcich častiach sme uviedli miesto Teréziinho rukopisu, ktoré je jediným miestom, kde ona sama hovorí o „malej ceste“. Nikdy nepoužíva známy výraz „duchovné detstvo“. Rukopis B je základným textom o malej ceste, alebo tiež ešte ceste detstva, ako ju nazýva a hlása Terézia od 9. júna 1895. Svoju neodolateľnú dôveru spontánne odovzdávala vždy a už dávno viedla boj s hrôzami z opačnej náuky – od prvého svätého prijímania za seba, neskôr za druhých. Avšak svoje zvestovateľské poslanie uplatňovala s veľkou bázňou a cítila, že sa rozvinie hlavne v nebesiach. Avšak 9. júna nastala explózia – Terézie sa zmocnila túžba „vrhnúť oheň na zem“ ako Ježiš. V ten deň odpovedala na Ježišovu výzvu, aby prijala jeho nekonečnú Lásku, ponúknutím sa milosrdnej Láske ako celopalná obeta. Od toho dňa Terézia vie, že nesie posolstvo, súčasne nové a odveké, a že ho má odovzdávať. Hlásanie cesty detstva je samozrejme hlásaním Evanjelia.
Posolstvo „malej cesty“
Malá cesta sa niekedy zdá ťažko praktizovateľná a to preto, že je ťažko pochopiteľná, i keď je v Dejinách duše jednoducho Terezkou vysvetlená. Práve v tejto jednoduchosti je ťažkosť. Keď sa však pochopí, je ľahká. Ľahká v tom, že okúzli a pritiahne srdce človeka, avšak je s jej uskutočňovaním spojený krajne náročný a obtiažny boj. Tento boj nevyžaduje hrdinstvo, či odvahu. Na tom vernosť sv.Terezky nestála, ako to sama vyjadrila ku koncu svojej smrteľnej choroby: Och, to nie je ono. Pretože sa malá cesta ťažko chápe, ťažko sa aj vysvetľuje. Pochopeniu cesty detstva bráni práve jej jednoduchosť. Poctivá teológia ju neurobí menej prístupnou, len odstráni ilúzie tých, ktorí si myslia, že ju dobre chápu. Terézia vníma a predkladá ako zvláštnu charizmu to, čo vlastne predstavujú základné zákony spásy a náuka Evanjelia: láska, pokora, dôvera malých detí.
Pravé posolstvo Terézie je v tom, že všeobecne platné zákony u nej nezostávajú len všeobecnými, ale sa stávajú niečím jedinečným, žitým v živote, až do krajnosti. O ceste detstva Ježiš povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Cesta detstva teda nie je v širokom slova zmysle vynálezom sv.Terézie. Terézia nevynašla, ani neobjavila nič vlastného, neprináša žiadne nové zjavenia, nedospieva k žiadnym novým teologickým uzáverom. Ona sa len geniálnym spôsobom vrátila k Evanjeliu milosrdenstva. Pritom reagovala na traumatizujúce náuky, ktoré sa od tohto základného posolstva Evanjelia odchýlili. Ona novosť tkvie v tom, že videla Pána Boha a kresťanstvo čistým a neopotrebovaným zrakom dieťaťa. S prísnou a absolútnou logikou uskutočnila to, čo odhalil jej detský pohľad a potom to vyjadrila opäť s typicky detskou jednoduchosťou a nevinnou úprimnosťou. Išla za pravdou bez predsudkov. Vo svojej rýdzosti dokázala chopiť sa podstaty a dokázala to aj prežiť.
Čo teda nové je v jej ceste? V prvom rade by sme mohli povedať, že jednoduchosť, ktorá preniká do hĺbky a veci uskutočňuje bez zbytkov, to je zvláštna milosť sv.Terézie. Jednoduchosť a hĺbka, to sú vlastnosti veľkých majstrov. Terézia vlastnou skúsenosťou, bez teologických štúdií, zisťuje, poznáva, že iba láska nás môže urobiť milými Pánu Bohu. Aká cesta vedie k tejto láske? Cesta odovzdanosti malého dieťaťa, ktoré bez strachu usína v náručí svojho Otca. Pre túto cestu je potrebná odovzdanosť a vďačnosť. Tento objav nachádza Terézia potom, ako sa v nej vynárali rôzne túžby byť bojovníkom, kňazom, apoštolom, učiteľom, mučeníkom a ona hľadala odpoveď a pokoj pre svoje srdce. Terézia však prežíva zároveň aj skúsenosť svojej slabosti, úbohosti. Cíti, že je iba bezmocné a slabé dieťa. Avšak práve jej slabosť jej dávala odvahu, aby sa ponúkla Láske.
Po objave svojho povolania Terézia konštatuje, že srdce dieťaťa si nežiada ani bohatstvo, ani slávu (ba ani nebeskú slávu). Žiada si len Lásku, chce iba jedno, milovať Ježiša. Má zakázané veľkorysé činy, nemôže hlásať Evanjelium, prelievať svoju krv. Malé dieťa dokáže svoju lásku tak, že si nenechá ujsť nijakú malú obetu, nijaký pohľad, nijaké slovo, využije každú maličkosť a bude ju robiť z lásky. Terézia však pokračuje vo svojej úvahe a hľadaní ďalej. Ako ona, taká nedokonalá duša, slabé vtáča, môže túžiť po plnosti lásky? Má zomrieť bezmocnosťou? Nie! Chce s odvážnou odovzdanosťou zotrvať na svojom mieste, vo svojom povolaní.
„…vtáčatko namiesto toho, aby sa skrylo do kúta, oplakávalo svoju biedu a od ľútosti umrelo, obracia sa k svojmu Miláčikovi Slnku, jeho blahodarným lúčom vystavuje svoje zmoknuté krídelká, piští ako lastovička a svojím tichým spevom sa vyznáva, dopodrobna rozpráva o svojich nevernostiach, lebo si vo svojej smelej odovzdanosti myslí, že takto získa väčší vplyv, že si plnšie pritiahne lásku Toho, ktorý neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov… A čo ak Zbožňovaná Hviezda ostáva hluchá k plačlivému švitoreniu svojho malého stvorenia, ak ostáva zahalená? Dobre! Vtáčatko zostáva zmáčané, nedbá, že ním lomcuje zima, ba teší sa z tohto utrpenia, veď si ho predsa zaslúžilo… Ó, Ježišu, aké šťastné je tvoje vtáča, že je slabé a malé! Čo by sa s ním stalo, keby bolo veľké?… Nikdy by sa neodvážilo zjaviť v tvojej prítomnosti, driemať si pred tebou… Áno, v tom je zase slabosť“
Terézia stavia až šialene na nádeji, že Ježišova Láska ju prijme ako obetu. Jej šialenstvo spočíva v tom, že si chce vymôcť milosť, aby ju samotný Boh vyniesol k sebe ako výťah, pretože sa cíti byť malá na to, aby stúpala po namáhavom schodisku dokonalosti.
Ďalšou charakteristikou malej cesty je, že sa na tejto ceste nenachádzajú žiadne mimoriadnosti. Terézia sama upozorňuje, aby sme sa nedivili, ak sa nám po smrti nezjaví a ak neuvidíme nič mimoriadneho ako znamenia jej šťastia. Opakuje, že „malá cesta“ je neželať si nič vidieť.