Spiritualita IV
Duchovné detstvo
Pápež sv. Ján Pavol II. sa 2. júna 1980 v bazilike v Lisieux dotkol skutočného problému, keď zdôraznil, že o Terézii môžeme povedať s presvedčením, že Duch Boží dovolil jej srdcu, aby zjavilo ľuďom našej doby základné tajomstvo, základnú skutočnosť evanjelia, že sme skutočne prijali ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme „Abba, Otče“. Potvrdil túto najzákladnejšiu pravdu evanjeliového posolstva, že Boh je naším Otcom a my sme jeho deti, a že žiť synovstvo je zároveň cesta duchovného detstva. Terézia túto cestu duchovného detstva objavuje v ten deň, keď zakúša veľké túžby. Pochopila „zložitosť“ tejto cesty – je potrebné vstúpiť do jednoduchej dôvery maličkých a stávať sa maličkým stále viac. Terézia túžila po svätosti a zrazu si po 7 rokoch rehoľného života uvedomuje, že svätosť je skutočne nemožná, naráža na múr nemožnosti. Tento objav robíme všetci. Potom sa vydávame do nebezpečenstva buď malomyseľnosti alebo rezignácie na svoje veľké túžby, v ktorých vidíme mladícke ilúzie a napokon sa zmierujeme s určitou prostrednosťou. S tou sa Terézia však nemôže zmieriť! Vie, že ona sama nemôže nič, ale Boh môže všetko. Terézia sa necháva viesť, Boh sám bude jej svätosťou. Ide o odovzdanie, ktoré nie je pasivitou, ale vrcholnou aktivitou. To je jej skúsenosťou po siedmych rokoch úsilia. Keď neschopnosť dobre zvážila, odovzdáva sa do Božích rúk, ktoré ju vyzdvihnú do lona Najsvätejšej Trojice – tam, kam sama nemôže prísť. Terézia nám ukazuje, že dospela k veľkej zrelosti tým, že zostala vo svojej maličkosti.
Malosť svätej Terézie môžeme vidieť stále: doma, keď ako posledná z deviatich detí žila pod láskyplnou ochranou svojich dospelých sestier, v Karmeli, kam v pätnástich rokoch vstúpila v stopách svojich dvoch sestier a kde zomrela vo veku dvadsaťštyri rokov (i keď bola dovtedy len staršou sestrou v noviciáte, bez toho, žeby dosiahla kanonickú dospelosť, ktorá dáva právo na zloženie slávnych sľubov). Vzhľadom k svojmu postaveniu v rodine a v spoločnosti bola vždycky „Terezičkou“, zostane ňou nadprirodzene dokonca aj v nebi, z milosti, ktorá spôsobila, že mohla s prísnou a absolútnou logikou uskutočniť to, čo ako vzor predložil Ježiš svojím najbližším učeníkom. Terezka ľahko dokáže napodobniť vonkajšie správanie dieťaťa, jeho oddané a pôvabné gestá, dokáže dokonca prijať za svoju detskú reč. Nedajme sa však pomýliť týmito vonkajšími prejavmi, ktoré nie sú podstatnými prvkami detstva, a ktoré by obraz detstva mohli ľahko skresliť. Dieťa, ktoré svätá Terézia predkladá ako vzor, nie je ono malé, slabé stvorenie, ktoré svojím dobyvačným kúzlom vnucuje okoliu svoje priania a svoje rozmary. Je to dieťa, ktoré Terézia sama charakterizuje uznaním svojej vlastnej ničoty a očakávaním všetkého od Pána Boha, ktorý je naším Otcom, a ktorý vkladá všetko, čo potrebujeme do našich rúk, bez toho, žeby sme sa mali niečím znepokojovať. 17. júla 1897 Terézia povedala: „Cítim, že moje poslanie začína pôsobiť, aby Pán Boh bol milovaný tak, ako ho milujem ja.“ Terézia chce učiť ceste duchovného detstva. Je to cesta dôvery a úplného sebaodovzdania. Chce povedať všetkým, že ostáva len jedno: zasypávať Pána Ježiša kvietkami drobných obetí, získavať si ho láskaním, ako si ho získala ona.
Terézia videla Pána Boha a kresťanstvo čistým a neopotrebovaným zrakom dieťaťa, že s prísnou a absolútnou logikou uskutočnila to, čo odhalil jej detský pohľad, a že to vyjadrila opäť s typicky detskou prostotou a nevinnou úprimnosťou. Šla za pravdou bez predsudkov, vo svojej rýdzosti dokázala vyhmatať podstatné a vo svojej veľkorysosti to dokázala dokonale prežiť. Prostota, ktorá preniká do hĺbky a veci uskutočňuje bez zbytkov – to je tá zvláštna milosť svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša a svätej Tváre. Prostota a hĺbka, to sú vlastnosti, vďaka ktorým sa otvárajú dvere dokorán pre vstup malej Terézie do rodiny veľkých duchovných učiteľov všetkých dôb.
Terézia usilovne hľadala a chcela sa dozvedieť, čo by urobil Pán Boh maličkému, ktorý by odpovedal na jeho výzvu. A našla odpoveď na túto otázku: „Ako keď niekoho teší matka, tak budem ja tešiť vás. V lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať.“