Spiritualita III

Viera v milosrdného Boha

Zo spisov svätej Terézie je ľahké vyvodiť jej duchovné učenie: Pán Boh je Otec – milosrdný Otec, pretože – nebojme sa použiť tento výraz – nás nutne potrebuje milovať, raduje sa z toho, že nás miluje, potom prvý záver, ktorý z toho Terézia vyvodí je, že bude prebývať v Božej blízkosti, a že Ho ani na chvíľku neopustí. Hovorí k tomu: „Poznám Pána Boha, on je otec, on je matka, ktorá k tomu, aby bola šťastná, musí mať svoje dieťa posadené na kolenách, musí ho držať v náručí.“ I otec zakúša práve takúto potrebu lásky. Terézia poznala lásku svojho otca, ktorý úplne prirodzene potreboval svoje dievčatko vídavať.

Terézii ešte aj sama spravodlivosť pripadá, obliata láskou… S akou tichou radosťou myslí na to, že pán Boh je spravodlivý, že berie ohľad na naše slabosti, že dokonale pozná našu krehkú prirodzenosť. „Čoho by som sa teda mala báť? Ach, čožeby tak nekonečne spravodlivý Boh, ktorý tak dobrotivo ráčil odpustiť chyby márnotratného syna, by nemal byť spravodlivý ku mne, ktorá „som s ním stále?…“ Teréziin pohľad je natoľko zjednodušený, že všetko – v Bohu i vo svete sa jej zjavuje vo svetle tohto jediného poznania, v jedinečnom zrkadle, ktorým je nekonečné milosrdenstvo.

Spojenie s nadprirodzeným svetom sa nadväzuje vierou. Od tých, ktorí Ježiša úpenlivo prosili o nejaké dobrodenie, požadoval on sám vieru a táto viera, ak bola horúca, pôsobila, že sa zachvel a že si na ňom skutočne vynútila zázraky (Por. Mk 5, 25 – 34).

Celý život svätej Terézie, celá jej svätosť, celá jej náuka sú výrazom viery v milosrdnú lásku. Viera v Lásku je najhlbšou základňou jej duše, jej najhlbším tajomstvom Táto viera – pevná, prostá, naivná viera v dobrého Boha u nej vysvetľuje všetko, a bez nej nevysvetľuje nič! Mnoho sa hovorí o Teréziinej láske. Láska je u Terézie vzpruhou, práve tak ako posledným cieľom dokonalosti a svätosti. Nikdy nedávala Pánu Bohu nič, než lásku! Terézia veľmi dobre pochopila, že je milovaná a bola o tom ubezpečená. Nosila v sebe istotu, že je milovaná všemohúcim Bohom. Detstvo Terézie, ktorá bola v útlom veku zbavená matky, sa sústredilo na osobu jej otca. Bola to teda predĺžená skúsenosť najnežnejšej a najbdelejšej otcovskej lásky. V tom môžeme vidieť zvláštny Boží zámer. Akonáhle ju naučili hovoriť Bohu „Otče náš“, bola táto detská duša prirodzene vedená k tomu, aby si predstavovala Boha v podobe svojho pozemského otca. Tak zveličila až do krajnosti, do nekonečnosti dobrotu, nehu, starostlivosť, lásku akou ju obklopoval jej otec.

Jej život je vo všetkej svojej prostote životom viery. Takej viery, akú od nás žiada evanjelium – viery v Božiu lásku k nám. Táto duša verí, že je nekonečne milovaná. A keď hľadáme dôvod najväčšej Teréziinej skúšky, zatemnenie viery, ktoré trvalo rok a pol, musíme nakoniec povedať, že Boh chcel zdokonaliť Teréziinu vieru. Chcel ju vyššie pozdvihnúť k viere, zbaviť ju všetkého citového, vedomého, rozumového. Chcel tým doviesť túto dušu na vrchol svätosti. Viera v Lásku je kľúčom jej svätosti.

Dôvera a duchovná chudoba

Duchovný život svätej Terézie tkvie v odpovedi na volanie nekonečnej Lásky a vydanie sa jej pôsobeniu. Božej Láske, ktorá vyžaduje, aby duša bola pohotová, neustále pripravená otvárať sa jej pôsobeniu, nepostačuje prechodné priľnutie aktu viery. Touto pripravenosťou rozumieme dôveru, či láskyplnú vieru, alebo ešte lepšie odovzdanosť, ktorá milujúcu dušu naplno vydáva napospas Bohu, ktorého ona miluje. Táto láskyplná dôvera a odovzdanosť sa stanú základnou dispozíciou Teréziinej spirituality. Na otázku: Akej ceste chcete učiť duše? Terézia odpovedá 17. júla 1897 bez zaváhania: „Ceste duchovného detstva, dôvery a úplnej odovzdanosti.“

Život v dôvere a odovzdanosti v sebe v praxi zahŕňa skutočnú hrdinskú askézu. Tieto cnosti totiž dochádzajú k dokonalosti v postoji, ktorý je voči nim komplementárny a ktorým je duchovná chudoba. Terézia v jednom zo svojich listov (list svojej sestre Márii od Najsvätejšieho Srdca) vysvetľuje svoje posolstvo a vzájomný vzťah medzi oboma týmito cnosťami – dôverou a chudobou: „Jemu sa totiž práve páči, keď vidí, že mám rada svoju malosť a svoju chudobu, že až slepo dúfam v jeho milosrdenstvo… To je môj jediný poklad… a prečo by to nemohol byť tiež Váš poklad?…“

Ďalej Terézia pokračuje: „Ak máme milovať Ježiša, byť obetou jeho lásky, potom, čím slabší sme, bez túžob a cností, tým vhodnejší sme pre pôsobenie onej stravujúcej a premieňajúcej Lásky.“ V týchto riadkoch nám svätá Terézia prezrádza svoje tajomstvo, vnútornú štruktúru svojej cestičky, plnej dôvery. Aby sme obdržali to, v čo dúfame, a všetko, v čo

dúfame, musí byť naša dôvera dokonalá, to znamená, že musíme dúfať jedine v Boha samého a dúfať v neho pre jeho milosrdenstvo. Toto očisťovanie predmetu a dôvodu nádeje sa deje tým, že sa odpútame od všetkého, čo nie je Boh. Nachádzame tu ono všetko a nič svätého Jána z Kríža. Akt dokonalej dôvery, ktorá dosiahne všetko, to znamená Boha a dokonalú jednotu s ním, tryská z hlbín chudoby.

Za najväčšiu z veľkých vecí, ktoré Boh vykonal v Terézii bude ona sama pokladať to, že jej ukázal jej nepatrnosť a neschopnosť ku všetkému dobrému. Svoje ponímanie dokonalosti zhrňuje touto vetou: „Stačí uznať svoju ničotu a zveriť sa ako dieťa do náručia dobrotivého Pána Boha.“

Pozrime sa na skutočnosť množstva dobrých duší, ktoré sa nechávajú pred svätosťou Terézie zastaviť skľučujúcou myšlienkou, že Terézia bola skutočne vyznamenaná mimoriadnymi milosťami. Dochádza k tomu preto, že dôvera sa nekladie do stredu života a učenia sv. Terézie. Ak sa položí za podstatný a prvý základ svätosti, tak sa nebude už žiadnej duši zdať nepravdepodobné, že ju Boh môže pozdvihnúť k životu priateľstva, lásky a dôvernosti s ním, keby aj videl svoju malosť a úbohosť. Dôvera je kľúčom malej cesty. Je Božou silou, dôverujúca duša núti Boha v mene jeho vlastnej lásky danej zadarmo, aby v nej urobil všetko, po čom ona túži.

Čo Terézia cíti? Že stačí mať dôveru, aby sme mohli robiť to, čo nemôžeme. „Ježiš môže všetko. Dôvera robí zázraky! Spomienka na moje chyby ma pokoruje:.. Ale táto spomienka mi ešte viac hovorí o milosrdenstve a láske…“ Potom je pohnútkou k dôvere pohľad na vlastné nedostatky, na vlastné nevernosti. Terézia hovorila o sebe, že nebola vždy verná, ale že nikdy nezmalomyseľnela, ale sa vrhla do Ježišovho náručia. V ňom nachádzala všetko, čo stratila, a ešte oveľa viac: „Zverujem sa Ježišovi, rozprávam mu o podrobne o svojich nevernostiach.“

Dôvera v Boha je Teréziinou oporou na ceste ku svätosti. Posiľňuje ju v konaní, v skutkoch. Svoju slabosť zmenila v silu pomocou nepremožiteľnej, hrdinskej dôvery.

Pokora

Pri pokore sme v pokušení povedať, že je to tajomstvo malej svätice. Veľká čnosť, ktorá sa naskytá nášmu zraku, keď uvažujeme o tomto „svätom dieťati“. Môžeme povedať, že Teréziine vysvetlenie tejto čnosti nie je vôbec komplikované, aké ho možno vidieť v učených pojednaniach o pokore, ktoré o nej dávajú zložitú predstavu, následkom čoho je zložité i jej pestovanie. A navyše obracajú dušu k nej samej a nútia ju myslieť na seba. Zatiaľ čo pokora je v skutočnosti odvrátením zraku a pohľadu od seba samého; je vlastne v tom, že zabudneme na seba a obrátime svoj pohľad k Bohu. Znamená využiť každé nové zistenie svojej biedy, úbohosti a nedokonalosti k tomu, aby sme sa dôverčivo obrátili k Bohu a odovzdali sa jeho milosrdnej láske. Je to viera v jeho lásku a dôvera v jeho milosrdenstvo a v skutočnosti pre takých úbožiakov, akými sme my, je to jediný skutočný prostriedok k spojeniu s Bohom v pravde. Ak je túžba milovať Boha úprimná, musí byť pokorná.

Túžba milovať Milosrdnú lásku znamená najprv to, že uznáme svoju biedu, a potom takto zostaneme pred Bohom so všetkými svojimi úbohosťami, aby on z nich učinil lásku, jedine k svojej sláve. Jedine vtedy pochopíme, že je možné milovať svoju biedu, svoje opovrhnutie, a tiež pochopíme, že malá Terézia a iní svätí našli radosť v prostom a veľmi úprimnom pohľade na svoje opovrhnutie a svoju biedu. Terézia je šťastná,

že sa cíti malá a slabá v Božej prítomnosti, a jej srdce zostáva v pokoji. Pochopila, že jej bieda je dokonca pohnútkou, ktorá naklonila Boha k nej úbohej. Je ďaleko od toho, aby chcela výjsť zo svojej úbohosti a zo svojej maličkosti, a bola rada, že ju vidí, a že ju môže priznať pred Bohom. Bude v nej mať zaľúbenie. Pocíti, že je to prostriedok a nutná podmienka, aby mohla prijímať Milosrdnú lásku, a že chcieť od nej odvrátiť zrak a zbaviť sa pocitu svojej biedy by znamenalo zbaviť sa Božej lásky. Vidí, že je zaplavená nekonečným milosrdenstvom, a sladko spočinie vo vedomí svojej biedy. Uvidí ju očami samotného Boha. Bude šťastná, bude sa radovať, že je a že vidí, aká je úbohá, malá, slabá, biedna. Takáto je podstata Teréziinej duše.

Nerobí si ilúzie… Celkom jednoducho povedala v posledných týždňoch svojho života“ „Aká som šťastná, keď vidím, že som tak nedokonalá a že tak veľmi potrebujem milosrdenstvo Pána Boha v okamihu smrti!“ A ďalej: „Dopúšťam sa mnohých slabostí, ale nikdy sa tomu nečudujem… Je tak sladké cítiť sa slabý a maličký!“ Terézia je dušou svetla. Úprimnou láskou miluje svoju maličkosť a svoju slabosť, pretože vie, že takými očami na ňu pozerá a miluje ju aj Boh. Je rada, že môže svoju úbohosť priznať nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi. Pri svojej chorobe dala pohybom najavo netrpezlivosť jednej sestre, ktorá ju nerozvážne prosila o službu. „Aká som rada, že ste videla moju nedokonalosť“, zverila sa. „Živila som sa myšlienkou, že ma sestra videla bez cnosti a bola som šťastná, keď som videla, že som takáto.“ V takomto prípade nestratiť pokoj, nebyť sklesnutý, nezaoberať sa sebou, to predpokladá v duši veľa pravdivosti!

Čím viac v Terézii rastie láska, tým viac sa upevňuje v pokore. Pokora a láska! Tieto dve krajnosti sa stretávajú u malej svätice. Terézia vie, čo hovorí, keď chce presvedčiť malé duše, že sú spôsobilé milovať. Dodáva však, že pod podmienkou, že zostanú stále malé a úbohé. Hovorí, že to však ľudia nechcú. A to je rozhodujúce. Ako nevedome živíme pri svojich túžbach po dokonalosti tajnú ctižiadostivosť byť niečím. Všemohúca láska vyprázdnila Teréziinu dušu od všetkej sebalásky. To je jej dielo!

Terézia prichádza k uzáveru, že musí zostať malá, musí sa čoraz viac umenšovať: „som príliš malá, aby som bola teraz namyslená, som ešte príliš malá, aby som štylizovala krás­ne frázy a chcela vám nahovoriť, že mám v sebe mnoho pokory. Radšej celkom jednoducho uznám, že Všemohú­ci urobil veľké veci v duši dieťaťa svojej božskej Matky, a najväčšia z nich je, že mu ukázal jeho nepatrnosť, bez­mocnosť.“

Spiritualita – úvod