Spiritualita
Svätá Terezka je ako osoba známa po celom svete, avšak mnohé stránky jej života, jej duchovná cesta, spiritualita, zostávajú pre mnohých veľkou neznámou.
Na svätých môžeme vidieť ich jedinečnosť, ktorá je ako taká prirodzene nenapodobniteľná. Ale Boh im ich jedinečnosť daruje len preto, aby žiarili nespočítateľnému množstvu ľudí. Môžeme povedať, že aj Kristus je nenapodobniteľný, ale pritom nám sám prikazuje, aby sme ho nasledovali – a tým aj napodobňovali. Terézia vedela o tomto paradoxe a stále sa snažila o bezpodmienečnosť svojej lásky. V tom spočívalo jej poslanie! Nechcela pre seba nič, čo by nebolo dostupné aj „malým dušiam“, ale chcela aby jej cesta bola prístupná všetkým „malým dušiam“.
Svätá Terezka je ako osoba známa po celom svete, avšak mnohé stránky jej života, jej duchovná cesta, spiritualita, zostávajú pre mnohých veľkou neznámou. Terezka už počas svojho života napísala abbému Belliérovi, svojmu duchovnému bratovi, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou: „Nepoznáte ma takú, aká som v skutočnosti“. A v nasledujúcom liste mu dala nádej, že „všetko, čo Vám nemôžem povedať na zemi, Vám dám pochopiť z neba“. Táto výčitka a rovnako aj prísľub určite patria i nám. Spiritualita je niečo ako určitý vlastný štýl, ako má duša žiť a kráčať k Bohu. „V spoločenstve svätých sa v priebehu dejín Cirkvi utvorili rozličné spirituality (duchovnosti). Osobná charizma niektorého svedka Božej lásky k ľuďom sa mohla preniesť na iných …“ (Benedikt XV.)
Pozrime sa, aký spôsob, akú cestu do neba Terézia nachádza? Čo je odpoveďou na jej nesmiernu túžbu po svätosti? „Túžim byť svätá. Ale cítim svoju nemohúcnosť a prosím ťa, môj Bože, buď ty sám mojou svätosťou!…“ „Hľadala som teda vo svätých knihách odkaz na výťah, na predmet mojej túžby, a čítala som tam slová, ktoré vyšli z úst Večnej Múdrosti: Kto je malý, nech príde ku mne. A tak som prišla s tušením, že som našla, čo som hľadala.“ Terézia zotiera rozdiel medzi nenapodobniteľným a tým, čo je možné napodobňovať. Jej duchovnosť je postavená na týchto pilieroch:
- Na neotrasiteľnom spojení lásky k Bohu a lásky k blížnemu, pričom láska k Bohu je žitá tak radikálne, že sa zdá, že láska k blížnemu už nemá priestor. U Terézii sa však láska k Bohu ukazuje ako skutočná práve v láske k blížnemu. Ale ako možno milovať človeka, keď už je celé srdce dané Bohu? U Terézii sa tento rozpor nereflektuje. Aby mohla milovať Boha, ako ju on miluje, musí si požičať jeho vlastnú lásku, až potom nájde odpočinok.
- Na jednote detstva a utrpenia – vychádzajúce z predikátov Teréziinho rehoľného mena od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre. Terézia chápe pod pojmom byť dieťaťom: poznať svoju ničotu, všetko očakávať od Boha, ničím sa neznepokojovať, vôbec si nezískavať zásluhy, nepripočítavať si cnosti, nestrácať odvahu kvôli svojim chybám… Takýto ideál čistého života v dôvere a v opustení seba samého je možný jedine v kresťanstve, v tajomstve večného Božieho Syna, ktorý sa stal dieťaťom človeka. Terézia videla jednotu detstva a utrpenia. Len preto, že Boží Syn zostáva stále dieťaťom Otca, je možné vykúpenie ľudstva.
- Na jej teológii nádeje, ktorá sa môže s Bohom odvážiť všetko. „Mojím šialenstvom je nádej…“ Terézia si tiež privlastňuje Pavlov výraz: „Ja som však nestrácala nádej proti všetkej nádeji.“ Táto nádej je práve tam, kde Terézia stretáva Pána: v detstve a v utrpení. Karmelitánskym povolaním je vstúpiť na miesto, kde na seba naráža hriech sveta a trpiaca Božia láska. Tu sa slabé dieťa stáva silnou pannou, sestrou svojej milovanej Jany z Arku, ktorej smrť upálením si tiež želala podstúpiť.
Spracoval P. Branko Tupý
Terézia – svätica „malej cesty“