Putovanie po svete

Tvárou v tvár celoplanetárnemu uragánu dobrodení si človek kladie otázky a snaží sa „pochopiť“, prečo sa táto karmelitánka po svojej smrti stala jednou z najväčších divotvorkýň celej histórie kresťanstva?

Harmonogram putovania relikviára po svete si môžete pozrieť tu.

 

Kardinál Pacelli – budúci pápež Pius XII. – v roku 1938 nazval Terezku „najchýrnejšou divotvorkyňou modernej doby“. Toto tvrdenie nemožno napadnúť; tak veľmi je evidentné. Terezka nevylučuje nikoho zo svojho „konania dobra na zemi“. Všetci sú príjemcami jej účinnej lásky: od malých dietok po starcov, všetky sociálne vrstvy, katolíci, protestanti, pravoslávni, židia, moslimovia, agnostici, ba aj ateisti.

Od roku 1899 začali do Karmelu v Lisieux prichádzať listy opisujúce zázraky (uzdravenia, zjavenia, obrátenia…) Sestry začali publikovať niektoré z týchto príbehov v rôznych vydaniach Príbehu mojej duše, ktorého prvé vydanie nesie vročenie 21. októbra 1898.  Od roku 1907 sa vo vydaniach knihy objavuje vždy niekoľko „omilostení“. Tento fenomén sa začne rozrastať a zrýchľovať, čím viac sa bude kniha rozširovať (prvý preklad do angličtiny vyšiel už v roku 1901).  V roku 1910 Karmel v Lisieux vydáva knihu Dážď ruží, v ktorej je opísaných 125 zázrakov a omilostení.  V tom istom roku, iba trinásť rokov po smrti sestry Terézie sa za pontifikátu Pia X. otvoril diecézny beatifikačný proces. Matka Agnesa od Ježiša (Paulína Martinová, Terezkina vlastná sestra) priniesla pred tribunál nie menej ako 33 zázračných udalostí. Tribunál z nich podržal tri.

Vojna v rokoch 1914 až 1918 poskytne obrovské množstvo svedectiev vojakov, ktorých ochránila, alebo ktorým táto mladá karmelitánka z Lisieux pomohla. V roku 1920 im venujú špeciálny zväzok Dažďa ruží. Ďalší sa objaví v roku 1923 a bude zasvätený výlučne misijným krajinám.

Po blahorečení (29. apríla 1923) a svätorečení (17. mája 1925) svätej Terezky Ježiškovej Piom XI. sa rozsypalo vrece zázrakov po celom svete.

Posledný zväzok Dažďa ruží bol vydaný v roku 1926. Potom bude revue Annales de sainte Thérèse, založená v roku 1925, pravidelne opisovať zázraky zaznamenané na všetkých kontinentoch. To pokračovalo až do našich dní. Revue Thérèse de Lisieux prebrala štafetu v roku 1992.

V siedmich zväzkoch Dažďa ruží, ktoré boli vydané v období 1910 až 1926 (spolu 3 400 strán) sa nachádza 3 252 opisov týchto rôznych omilostení z piatich svetadielov.

Ak sa vydávanie tejto publikácie po kanonizácii v roku 1925 prerušilo, vôbec to neznamená, že sa aktivita svätice zastavila. Práve naopak. Čím viac sa Terezka dávala vo svete poznať, tým viac sa dotýkala ľudí, ktorí sa k nej modlili a jej prostredníctvom dostávali milosti. Toto všetko pokračuje do 21. storočia, pretože niet žiadneho dôvodu, prečo by svätá Terézia z Lisieux nepokračovala v dodržiavaní svojich prisľúbení.

Tvárou v tvár celoplanetárnemu uragánu dobrodení si človek prirodzene kladie otázky a snaží sa „pochopiť“, ak to tak možno povedať, prečo sa táto mladá, neznáma a skrytá karmelitánka po svojej smrti stala jednou z najväčších divotvorkýň celej histórie kresťanstva?

Jedna zo stôp k odpovedi nás vedie k jej textom, slovám a prísľubom. I keď najhlbšie a najtajomnejšie dôvody a príčiny toľkého dobrodružstva nemožno celé odhaliť, v Terezkiných výrokoch možno predsa nájsť určité náznaky odpovede.  Počúvajme sestru Teréziu v posledných mesiacoch jej krátkeho života. Vie, že čoskoro umrie a kladie si otázku: keďže som žila tak krátko, len dvadsaťštyri rokov, vari sa moje poslanie „pôsobiť aby bol Ježiš milovaný“ a modliť sa „za hriešnikov“ teraz skončí?

Kým starý svätec, ktorý prežil dlhý život v službe Bohu a ľuďom túži po šťastí a oddychu v nebi, Terezka tam nechce odpočívať. Oznamujúc svojim duchovným bratom svoju blízku smrť, bráni sa proti možným výčitkám, že chce zutekať z boja a utiahnuť sa do pokoja, i keby išlo o oddych v nebi, v ktoré tak dúfa: „Počítam s tým, že v nebi nebudem nečinná. Túžim tam ešte pracovať pre Cirkev a pre duše. Prosím o to Pána Boha a som si istá, že ma vyslyší. Vari sa anjeli neprestajne nezaoberajú nami a pritom nikdy neprestávajú hľadieť na Božiu Tvár a rozplývať sa v bezbrehom Oceáne Lásky? Prečo by mi Ježiš nedovolil napodobňovať ich?“ (TL 254 zo 14. júla 1897 otcovi Roullandovi do Číny).

Tvárou v tvár smrti zo všetkých svojich túžob Terezka považuje túto za najväčšiu. Vždy sa opiera o kategorickú poučku svätého Jána z Kríža: „Čím viac [,Bože,] chceš dať, tým väčšiu túžbu vzbudzuješ.“ Terezka bude túto vetu citovať často. Je jedným z pilierov jej „odvážnej dôvery“.

A teda: pretože tak mocno dúfa, že bude môcť pokračovať vo svojom poslaní spôsobovať, aby Ježiša na zemi milovali, ba ešte ho tam v nebi rozšíriť a prehĺbiť, je to preto, že dar tejto túžby dostala od Boha. „Dobrý Pán Boh by mi nebol dal túto túžbu robiť po smrti dobro na zemi, keby ju nechcel uskutočniť. Bol by mi skôr dal túžbu oddychovať v Ňom.“ (ŽZ 18. 7. 1)

Ako zvyčajne Terezka sa modlí na tento úmysel. Od 4. do 12. marca 1897 si robí deviatnik k svätému Františkovi Xaverskému za dosiahnutie milosti, aby mohla „tráviť nebo robením dobra na zemi“ (PR, s. 657). Táto novéna má reputáciu, že je vždy vyslyšaná, no sestra Terézia neváha predniesť svoju prosbu cez orodovanie svätého Jozefa. Hľa, čo hovorí správa sestry Márie od Najsvätejšieho Srdca:

„Spomínam si, že vo sviatok svätého Jozefa som bola v jeho pustovni, ona [Terézia] ta prišla a bola veľmi chorá. Povedala som jej, že by lepšie urobila, keby išla priamo do svojej cely namiesto tejto okľuky. Povedala mi: ‚Idem prosiť svätého Jozefa, aby mi získal od Pána Boha milosť tráviť nebo tak, že budem robiť dobro na zemi.‘ Odvetila som jej: ‚Nepotrebujete o to žiadať svätého Jozefa‘, ona však povedala: ‚Ó, veru áno!‘ a to s gestom, ktoré vyjadrovalo: potrebujem, aby podporil moju prosbu. To isté žiadala od sv. Františka Xaverského milostivou novénou (4. – 12. marca)“ (Zošit sestry Márie od Vtelenia, s. 134: rozhovor zaznamenaný 10. júla 1934. – Udalosť sa stala 19. marca 1897 v deň sviatku svätého Jozefa).

Terezka sa nielen modlí, ale aj uvažuje. Jej pozornosť mocne upútajú anjeli, ktorí sú veľmi prítomní v povedomí kresťanov jej doby a tiež v jej myslení. Ako sme videli, uvažuje takto: pretože anjeli, ktorí celebrujú nebeskú liturgiu, majú svoje úlohy súčasne na zemi, prečo by Terézia nemohla robiť to isté?

Takto pokračuje v liste pátrovi Roullandovi: „Brat môj, ako vidíte, keď opúšťam bojisko, nie je to zo sebeckej túžby oddychovať; myšlienka na večnú blaženosť takmer vôbec nevzrušuje moje srdce… […] To, čo ma priťahuje k Nebeskej Vlasti, je volanie Pána, nádej, [že ho budem môcť] konečne milovať [tvárou v tvár] ako som po tom tak veľmi túžila a myšlienka, že sa budem môcť pričiniť, aby Ho milovali nesčíselné množstvá duší, ktoré Ho budú naveky zvelebovať“ (TL 254).

Keď píše malú divadelnú hru, ktorú dá zahrať 8. februára 1897 k 50. výročiu rehoľných sľubov sestry Stanislavy pod titulom Svätý Stanislav Kostka (NR 8), od smrti ju delí osem mesiacov. Sestre Márii od Najsv. Trojice sa zdôveruje takto:

„Pri písaní tejto hry sa mi páčilo to, že som mohla vyjadriť svoju istotu, že po smrti človek ešte môže na zemi pracovať na spáse duší. Sv. Stanislav, ktorý zomrel taký mladý, mi dokonale poslúžil na vyjadrenie mojich myšlienok a ašpirácií v tomto ohľade.“

Hľa, čo hovorí svätý Stanislav Panne Márii v Terezkinej hre:  „Ó, aký som len šťastný… Láskavá Kráľovná Nebies, vrúcne Vás prosím, keď budem pri Vás vo Vlasti, dovoľte mi vrátiť sa na zem, aby som ochránil sväté duše – duše, ktorých dlhá kariéra tu dolu dokončí moju; a tak budem môcť cez ne Pánovi predložiť prehojnú úrodu zásluh.“

A napokon 17. júla 1897, v ošetrovni (kde je Terezka od 8. júla) matka Agnesa od Ježiša zaznamenáva:

»V sobotu – o druhej v noci vykašliavala krv.

„Cítim, že vstúpim do [nebeského] pokoja… No najmä cítim, že začne moje poslanie. Poslanie pôsobiť, aby dobrého Boha ľudia milovali tak, ako Ho ja milujem, a že darujem dušiam moju cestičku. Ak dobrý Boh vyslyší moje túžby, strávim svoje nebo na zemi až do konca sveta. Áno, chcem tráviť svoje nebo tak, že budem robiť dobro na zemi. Nie je to nemožné, pretože anjeli sa uprostred svojej blaženej kontemplácie Boha súčasne venujú našej ochrane.

            Nemôžem sa predsa kochať v blaženosti, nemôžem v nebi oddychovať, kým sú na zemi duše, ktoré treba zachraňovať… Keď však Anjel oznámi: ‚Čas pominul!‘ – vtedy si oddýchnem, vtedy sa budem môcť oddať nebeskej radosti, pretože počet vyvolených bude kompletný a títo všetci vstúpia do radosti a pokoja. Srdce sa mi chveje pri tejto myšlienok.!…“«

Všetko, čo tu citujeme o tejto Terezkinej túžbe „robiť dobro“ po smrti by sa mohlo javiť ako nejaké delírium mladej zápalistej karmelitánky, vyšinutie prehriateho ducha.  No pred nami sú fakty: Od svojej smrti Terézia plní tento svoj veľký sľub s prekvapivou štedrosťou a veľkodušnosťou. Lisieuxský kláštor prijíma, pokiaľ vládze, nesmierne množstvá svedectiev z celého sveta.

Táto úžasná Terezkina celosvetová aktivita vôbec nie je záležitosťou minulosti. Dnes, na začiatku 21. storočia a III. tisícročia Terezka stále pracuje na diele „vzbudzovania lásky k Ježišovi“, aby bol Trojjediný Boh milovaný, aby bola milovaná Milosrdná Láska. „Dážď ruží“ neochabuje. Nejde nám o to, aby sme donekonečna pridávali ďalšie a ďalšie príbehy týchto dôležitých milostí, čo stále prichádzajú ako odpoveď na úpenlivé prosby o Terezkino orodovanie.

V roku 1993 sa otvorila zvláštna etapa Terezkinho mocného účinkovania. Nemožno predvídať kedy sa uzavrie. Terézia – divotvorkyňa a Terézia – cirkevná učiteľka je totiž aj neúnavná misionárka. Bola ňou za svojho života, chcela ňou byť po svojej smrti a je ňou mocou Ducha Svätého, ktorý sa nedá uzavrieť do nijakej ohrady, klauzúry ani väzenia. Od roku 1994, a najmä od 13. decembra 1997, keď prekonala Atlantický oceán, aby celý rok brázdila obrovskú Brazíliu, svätá Terezka začala novú etapu svojho duchovného účinkovania. Dosiahnuť „najvzdialenejšie ostrovy“, navštíviť priateľov, ktorí sa nikdy nedostanú k nej do Lisieux, absolvovať tisícky kilometrov na Boeingu 747, vojenským lietadlom, vrtuľníkom, policajným či hasičským autom, parádnou výletnou loďou či chudobným parníčkom, na koňoch, či na saniach ťahaných psami atď. – hľa taká je v súčasnosti Terezkina supermisia „všade zasadiť slávny Ježišov Kríž“ (Rkp. B, 3r).

Pred našimi očami sa odohráva neuveriteľná epopeja lásky.  Jej budúce plody vôbec nemôžeme predvídať. Čo na tom? „Kráľovo tajomstvo“ môže zostať utajené. Z času na čas sa aj nám ujdú dajaké omrvinky z hostiny. Dôležité je, že hostina trvá a ľuďom sa na nej dostáva dotykov milosti.

P. Branko Tupý