Pokračovanie životopisu IV.

Posledný rok života

O niekoľko mesiacov neskôr v septembri 1896, keď začínala svoje posledné duchovné cvičenia, sestra Mária od Najsv. Srdca, jej krstná mama a najstarší súrodenec, ju požiadala o „krátku správu“ o „tajomstvách“, ktoré jej zjavil Ježiš. Terezka odpovedala krátkym textom, ktorý sa stal známym ako Rukopis B. Je to šperk a centrálny text všetkých jej spisov. V ňom Márii vysvetľuje „svoju malú náuku, ako ju vy nazývate“ (Rkp. B, 1v) a, oslovujúc Ježiša, slávne opisuje, ako našla svoje pravé povolanie:

Byť tvojou nevestou, Ó Ježišu, byť karmelitánkou, byť v spojení s tebou matkou duší, to by mi malo stačiť… A mne to nestačí… Tieto tri výsady, karmelitánka, nevesta a matka, sú bezpochyby mojím povolaním. Avšak ja v sebe cítim aj iné povolania, cítim v sebe povolanie bojovníka, kňaza, apoštola, učiteľa, mučeníka,… Ó, Ježišu, moja láska, môj život… ako zladiť tieto protiklady? Ako uskutočniť túžby mojej malej duše?… Hoci som taká maličká, chcela by som osvecovať duše ako proroci, učitelia Cirkvi, mám povolanie byť apoštolom… chcela by som prejsť po celej zemi, hlásať tvoje meno a zasadiť na pôde neveriacich tvoj slávny kríž … (Rkp. B, 2v).

A znova, postupujúc jej typickou „metódou“ a hľadajúc odpoveď v Svätom písme, prišla k Prvému Listu sv. Pavla Korinťanom a k pasáži o láske ako o ešte „vznešenejšej“ ceste a dare.

Konečne som našla pokoj … Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých… Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto Srdce horí Láskou. Pochopila som, že iba láska udržuje údy Cirkvi v činnosti, že keby láska vyhasla, apoštoli by nehlásali evanjelium, mučeníci by sa zdráhali prelievať svoju krv… Pochopila som, že láska obsahuje všetky povolania, že láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… slovom, že je večná! Vtedy som v záchvate svojej blúznivej radosti zvolala: Ó, Ježišu, moja Láska… konečne som našla svoje povolanie, mojím povolaním je Láska! Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože … V srdci Cirkvi, mojej matky, budem láskou … takto budem všetkým … takto sa uskutoční môj sen!!!…(Rkp. B, 3v).

Potom pomocou úžasného prirovnania o úbohom malom vtáčati opisuje, ako každá duša by mohla byť pritiahnutá do „spaľujúcej priepasti tejto lásky“, keby sa „s celou dôverou odovzdala tvojmu nekonečnému milosrdenstvu“ (Rkp. B, 5v). Po prečítaní tohto textu Mária bola očarená jeho hĺbkou a opísala svoju sestru ako „posadnutú Bohom“, pričom vyjadrila ľútosť nad tým, že sama nie je taká svätá a nezdieľa Terezkinu túžbu po mučeníctve, čo Boh bude určite brať ako „skutky“ (LC 170). Terezka odpovedala rýchlo, ale s veľkou teologickou a duchovnou jemnosťou a rozlišovaním:

Ako sa ma môžete spytovať, či môžete milovať Pána Boha tak, ako ho milujem ja…? Moje túžby po mučeníctve nie sú ničím, nedávajú mi nekonečnú dôveru, ktorú pociťujem v srdci. Duchovné bohatstvá prinášajú spravodlivosť, keď v nich s úľubou spočinieme a veríme, že sú niečím veľkým … Tieto túžby sú útechou, ktorú Ježiš niekedy dáva slabým dušiam, ako je moja (a takých duší je veľa), no ak tú útechu nedáva, je to zvláštna milosť. Milovaná sestra, ako môžete potom povedať, že moje túžby sú znakom mojej lásky…? Ach, cítim, že toto sa Pánu Bohu v mojej malej duši vôbec nepáči, jemu sa páči, keď vidí, že milujem svoju malosť a úbohosť, keď mám slepú nádej v jeho milosrdenstvo … To je môj jediný poklad. Drahá krstná mama, prečo by ten poklad nemohol byť váš? Ó, milovaná sestra, prosím vás, pochopte svoju dcérušku, pochopte, že ak milujete Ježiša, ste jeho obetou lásky; čím ste slabšia, bez túžob a cností, tým ste pripravenejšia na pôsobenie tej stravujúcej a premieňajúcej lásky … Stačí jediná túžba byť obetou, treba však súhlasiť, že zostanete chudobná a slabá, a to je ťažké. Ach! Zostaňme teda ďaleko od všetkého žiarivého, majme rady našu malosť, to, že nič necítime, potom budeme chudobné duchom a Ježiš príde za nami, akokoľvek ďaleko budeme, a premení nás na plamene lásky… K láske nás musí viesť iba dôvera, nič iné iba dôvera… Ó, moja milovaná sestrička, ak mi nerozumiete, je to preto, že ste priveľká duša… alebo skôr preto, že sa zle vyjadrujem, lebo som si istá, že Pán Boh by do vás nevložil túžbu byť ovládaná (posadnutá) ním a jeho milosrdnou láskou, keby vám nechystal takú priazeň … alebo vám ju už aj dal, veď ste sa mu oddali a túžite byť ním strávená, a Pán Boh nikdy nedáva túžby, ktoré by nemohol uskutočniť … (TL197).

Terezka sa už dostala ďaleko od rátania cností a zásluh, ktoré bolo také typické pre náboženské prostredie jej detstva a od francúzskej viktoriánskej nábožnosti väčšiny mníšok, s ktorými žila. Toto sa ešte vypuklejšie ukázalo v „posledných slovách“, ktoré Paulína a iné sestry začali zapisovať, ako sa začalo Terezkino zdravie rapídne zhoršovať. Medzi mnohými spomienkami, duchovnými úvahami, šibalskými poznámkami, sarkastickými komentármi o jej situácii a výkrikmi bolesti, opakovane odporovala akémukoľvek podsúvaniu, že by teraz už mohla dôverovať v jej vlastnú svätosť.

Začiatkom júna 1897 uvedomujúc si, že Terezkina smrť nemôže byť ďaleko, a to, že doteraz napísala málo o jej skúsenostiach v Karmeli, matka Agnesa obratne presvedčila nedávno znova zvolenú priorku matku Máriu Gonzagu, aby rozkázala Terezke pokračovať vo svojich memoároch, aby mali ďalší materiál pre nekrológ. A tak v texte adresovanom svojej priorke, ktorý začali nazývať Rukopis C, Terezka znovu nadviazala na niť svojho vlastného životného príbehu, „aby som s vami [teda tentoraz s Máriou Gonzagou] dokončila spev o Pánovom milosrdenstve” (Rkp. C, 1r). V ňom rozpráva najmä o objave „malej cestičky“, o jej „skúške viery“, o novickách a bratoch – misionároch a konkrétnom praktizovaní sesterskej lásky. Avšak už po mesiaci ju celková slabosť prinútila skončiť memoár týmito známymi záverečnými slovami:

Áno, cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, ktorých sa možno dopustiť, so skrúšeným srdcom by som sa vrhla do Ježišovho náručia, lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k nemu vracia. Nie preto, že Pán Boh vo svojom prozreteľnom milosrdenstve uchránil moju dušu pred smrteľným hriechom, nie preto sa k nemu povznášam v dôvere a láske … (Rkp. C, 36v-37r).

Pretože Terezka bola odhodlaná pokračovať v normálnej kláštornej rutine tak dlho, ako len bude môcť, len málo sestier si uvedomovalo vážnosť jej choroby. Pretože bola nadmieru diskrétna, okrem prípadov, keď bola vyzvaná hovoriť alebo písať, málo sestier vedelo o hĺbke jej spirituality. Od tohto momentu však Terezkina tuberkulóza postupovala rýchlo, len s niekoľkými krátkymi prestávkami. Do ošetrovne sa presťahovala 8. júla. Niektoré z komunity sa otvorene pýtali, čo vôbec bude možné napísať po smrti o tejto jednoduchej a skromnej mníške. Terezka využila ubúdajúcu silu tak, že povzbudzovala druhé príležitostnou básničkou či listom, alebo veselým slovom či úsmevom, keď toho bola schopná. Zatiaľ jej fyzické utrpenie bez úľavy utišujúcich prostriedkov sa stalo mučivým. Po strašnej dvojdňovej agónii zomrela 30. septembra 1897 okolo 19:20 hod. držiac a hľadiac na krucifix a vyslovujúc svoje posledné slová: „Ó, milujem ho! … môj Bože…, milujem ťa!…“ V poslednej chvíli jej tvár nadobudla vzhľad extázy, predtým než zavrela oči a vydýchla. Tajomný úsmev zostal na jej perách. Bola pochovaná na novej parcele Karmelu na mestskom cintoríne 4. októbra 1897. Len asi tridsať smútiacich sa zúčastnilo pohrebu. Väčšina predpokladala, že sa na ňu čoskoro zabudne.

Späť na životopis.