Pokračovanie životopisu II.

Terezka neskôr napíše: „Pán Boh mi dal milosť, že keď som vstupovala do Karmelu, nemala som NIJAKÉ ilúzie. Zistila som, že rehoľný život je taký, ako som si ho predstavovala…, no pri prvých krokoch som narazila viac na tŕnie ako na ruže! …“ (Rkp. A, 69v). Bojovala proti pokušeniu prílišnej závislosti od jej energickej a šarmantnej, no často panovačnej a nepredvídateľnej priorky Márie Gonzagy, ktorá sa k Terezke správala počas prvých rokov prísne, bola však jednou z prvých, mimo rodiny Martinovcov, ktorá rozpoznala jej skutočnú hodnotu. Terezka sa tiež vyhýbala akémukoľvek hýčkaniu alebo zvláštnemu zaobchádzaniu zo strany jej starších sestier Paulíny a Márie. Bola považovaná za nešikovnú a pomalú pri obyčajných domácich prácach, od ktorých bývala doma vždy oslobodená. V tomto sparťanskom prostredí trpela zimou a úbohým jedlom a začala prežívať nepretržitú monotónnosť v modlitbe. Jednou z jej najťažších vecí bol život v dennej blízkosti s inými sestrami, z ktorých niektoré hojne prejavovali „nedostatok úsudku, výchovy, precitlivenosť istých pováh. To všetko znepríjemňuje život“ (Rkp. C, 28r). Kvôli jej zdravotnému stavu nebola schopná praktizovať prísne fyzické umŕtvovanie a pokánie veľkých askétov; preto sa oddala namiesto toho neprerušenej disciplíne trpezlivosti a sesterskej lásky vnútri komunity, snažiac sa vykonávať všetky svoje obyčajné práce a úlohy s neobyčajnou vernosťou a láskou.

Terezka mala prežiť v Karmeli deväť rokov. Pri vstupe jej matka Mária Gonzaga dala rehoľné meno, po ktorom oddávna túžila: odteraz sa bude volať „sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša“. Keď 10. januára 1889 prijala habit, pripojila ďalší podtitul: „a Svätej Tváre“, ku ktorej mali Martinovci zvláštnu úctu.

Pre Terezku toto dvojité meno nebolo len hrou slov, ale znamenalo tajomstvo jej vlastného zvláštneho povolania a spirituality. Ako s mnohými inými vecami Terezka vyvinula svoj vlastný, odlišný prístup k Božiemu Detstvu a k Svätej Tvári, témam, ktoré sú už hlboko zakorenené v karmelitánskej tradícii. V kontraste s povinnosťami členov populárneho Arcibratstva Svätého Detstva Ježišovho, hnutia obľúbeného v jej dobe, ktoré sa vyvinulo zo série súkromných zjavení mníške Beauneského Karmelu, sestre Margaréte od Najsv. Sviatosti (1619-1648) – Terezka nezdôrazňovala množstvo ústnych modlitieb a vonkajších cvičení, ale Ježišovu detskú oddanosť Otcovi. Hoci dôraz populárnej pobožnosti k Tvári trpiaceho Ježiša, ako sa vyvinula v Arcikonfraternite Svätej Tváre z Tours, bolo odčinenie za bohorúhanie a znesväcovanie nedele, Terezka namiesto toho kontemplovala Svätú Tvár ako obraz Kristovej nepredstaviteľnej lásky k ľudstvu, tej lásky, ktorá ho priviedla na zem pri Vtelení. Pre Terezku sentimentálny prístup k Dieťaťu Ježišovi nemohol byť oddelený od trpiaceho Krista, ako nemohli byť oddelené ani Jasličky od Kríža.

Ťažká skúška progresívnej paralýzy jej otca, jeho mentálna choroba a jeho odchod do ústavu skoro po Terezkinom vstupe do Karmelu (o čom mnohí šepkali, že spôsobil odchod najmladšej dcéry do kláštora) jej konečne dala kľúč od znepokojujúcej vízie z detstva z leta 1879 alebo 1880, počas jednej z častých Louisových služobných ciest, kedy sa jej zdalo, že vidí otca v záhrade s hlavou „zahalenou akousi zásterou“ (Rkp. A, 20r). Keďže jej chorý otec si začal zahaľovať tvár, Terezka teraz vnímala skúsenosť spred štrnástich rokov ako predtuchu spojenú s tajomstvom Svätej Tváre trpiacej z lásky k ľudstvu. „Ako Ježišova velebná Tvár, ktorá bola zahalená pri jeho umučení, tak aj tvár jeho verného služobníka mala byť zahalená v dňoch jeho bolesti, aby mohla zažiariť v nebeskej vlasti pri svojom Pánovi, večnom Slove! ...“ (Rkp. A, 20v). Znova sa bolestivé okolnosti jej vlastného života stali odrazovým mostíkom k hlbšej meditácii o tajomstve nekonečnej Božej lásky. Vznešená tvár jej pozemského otca, ktorá Terezke vždy slúžila ako akési okno do láskavej tváre Božského Otca, teraz jej pripomenula „skrytú Tvár“ trpiaceho Krista a jej túžbu byť „skrytou“ s ním.

Terezka vstúpila do Karmelu stále zapálená svojím ideálom z detstva stať sa „veľkou sväticou“ (TL 52,80). Ako postulantka napísala: „Chcela by som ho tak veľmi milovať …! Milovať viac, ako bol kedykoľvek milovaný …! … chcela by som obrátiť všetkých hriešnikov sveta a zachrániť všetky duše z očistca …!“(TL 74). V liste, ktorý mala na srdci v čase sľubov, prosila o „lásku, nekonečnú lásku bez akýchkoľvek hraníc okrem teba samého“ a o milosť zomrieť ako mučeníčka „srdca alebo tela, alebo … oboch“ a „zachrániť veľmi mnoho duší“ (Pri2). Uvedomila si, že v jej prípade tieto vysoké túžby nemôže podporiť hrdinskými skutkami, ktoré dokázali jej hrdinovia, ako sv. Jana z Arku. Namiesto toho uvažovala, že bude obetovať všetky drobné všedné obietky a zažité utrpenia a nevynechá na to ani jednu príležitosť. Súhlasne cituje slová rodinného spovedníka, otca Pichona: „Svätosť treba dobývať na hrote meča, treba trpieť … treba trpieť v agónii…! (TL 89). Utrpenie nad jej očakávanie čoskoro prišlo, ako sme videli, s chorobou jej otca. „V tom čase som prekonávala veľké vnútorné skúšky každého druhu, až som sa niekedy pýtala, či jestvuje nebo“ (Rkp. A, 80v). Bezmocná mohla sa utiekať len k Tvári trpiaceho Krista „horiaceho láskou k nám“ (TL 87). Ale náhodný rozhovor v r. 1891 s františkánom Alexisom Prouom, duchovným radcom komunity, „spustil ma s naplno rozvinutými plachtami na vlny dôvery a lásky, ktoré ma silno priťahovali“, keď ju ubezpečil, že jej nespočetné nechcené chyby, ktoré ju tak znepokojovali „nezarmucujú Pána Boha“ (Rkp. A, 80v).

Keď vstúpila do dvadsiateho roku života, mala za sebou najhoršie búrky a bola pokorená svojou vlastnou slabosťou. Jej otec bol prepustený a bol schopný navštíviť posledný raz Terezku. Jej sestra Paulína – Agnesa od Ježiša – bola vo februári 1893 zvolená za priorku a Terezka bola čoskoro požiadaná zaujať dôležitú úlohu v komunite. Ako bolo zvykom, matka Agnesa určila svoju predchodkyňu (a niekedy rivalku) Máriu Gonzagu za novú novicmajsterku a Terezku urobila jej „asistentkou“. A tak dosadila najmladšiu členku komunity do najháklivejšej pozície, ktorej sa zhostila s nesmiernou zrelosťou a diskrétnosťou. Matka Agnesa preniesla na Terezku aj svoju predošlú úlohu „spisovateľky divadielok“ a táto napísala osem dramatických hier pre komunitné sviatky a zvláštne príležitosti, počnúc „zbožňovanou“ hrou o Jane z Arku. Iné sestry ju začali žiadať o pobožné básne či ilustrácie.

Komunita získala nové povolania včítane živej Márie od Najsv. Trojice, ktorá sa stane jej blízkou priateľkou, zapálenou učeníčkou a jednou z najdôležitejších svedkýň po Terezkinej smrti. V septembri 1894 konečne vstúpila aj jej vlastná sestra a spoločníčka z detstva Célina. Urobila tak pár mesiacov po smrti otca, ktorého opatrovala. Stalo sa to napriek obmedzeniam voči viacerým sestrám z tej istej rodiny v tom istom kláštore. A tak mnohé z Terezkiných najhlbších nádejí sa splnili viac, ako dúfala.

Späť na životopis.