Pius XI. – beatifikácia

Pius XI. vyhlásil 29.apríla 1923 sestru Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre v Bazilike svätého Petra v Ríme za blahoslavenú.

Svoj prejav pri tejto príležitosti začal s poukázaním na kvet panenstva, ktorý si Boh veľmi cení. Tento spôsob života sa viac zhoduje s prirodzenosťou anjelov ako ľudí. Svätý Ján videl na vrchu Sion zástup nepoškvrnených, ktorý nasledoval Baránka všade, kamkoľvek išiel a počul spievať ľúbeznú pieseň, ktorú sa nikto iný nemohol naučiť. Po vzore vznešenej Panny Márie, Božej Matky, ktorá je právom považovaná za zdroj panenskej krásy, si veľa dievčat s nadšením zvolilo tento spôsob života. Je možný vďaka evanjeliovej rade a je najvzácnejší spomedzi všetkých. Nepoškvrnené panny nosia v Božej Cirkvi biely odev. Pohrdli pominuteľnými pôžitkami a zvodmi tohto sveta a uprednostnili nebeské dobrá, ktoré nikdy nekončia. Takisto vidíme, že v Katolíckej Cirkvi sú biele ľalie panien poprepletané s červenými ružami mučeníkov. Spoločne vytvárajú vznešenú korunu, ktorou je ozdobená nepoškvrnená Kristova nevesta.

V ďalšej časti svojho prejavu pápež v krátkosti zhrnul životopis blahoslavenej. Terézia sa narodila 2. januára 1873 v Alençone, pokrstená bola 4. januára a dostala meno Mária – Františka – Terézia. Bola posledným z deviatich detí. Jej rodičmi boli Louis-Jozef Martin a Maria-Zéline Guérin, ktorí sa tešili z hmotného dostatku, ale najmä zo skutočného kresťanského života. Teréziin otec bol klenotníkom, čestným spôsobom získal dostatočný majetok na to, aby v období, keď sa narodila Terézia, mohol zanechať prácu a úplne sa venovať výchove svojich detí. Pri tom mu pomáhala jeho manželka. Vraj raz povedala, že by bola rada, keby jej päť dcér darovalo svoje panenstvo Bohu, čo neskôr skutočne urobili. Terézia nemala ešte ani dva roky, keď sa ukázalo, že už vie rozmýšľať a veľmi rýchlo si zamilovala krásu cnosti. Začala ľúbiť Ježiška z celého srdca aby sa mu nikdy neznepáčila. Vo veku štyri a pol roka bola predčasná smrť milovanej matky krutým úderom pre Teréziu – úplne stratila svoju prirodzenú veselosť.

Teréziu vôbec nezaujímali hry detí v jej veku; utiahla sa doma, aby sa mohla oddávať rozjímaniu o nebeských veciach. Od svojich najmladších rokov sa s potešením často zhovárala s Bohom a žila s ustavičnou myšlienkou v ničom nezarmútiť Dieťa Ježiša. „Ježiš bol mojím jediným priateľom“. Keď sa v nej na podnet Božieho Ducha zrodila túžba po úplne svätom živote, pevne sa rozhodla, že Bohu nikdy nič neodmietne, o čokoľvek by ju podľa jej zdania požiadal, a zostane v tom verná až do smrti. Jej otec, vdovec, chcel zabezpečiť lepšiu opateru a vzdelanie svojich dcér, a preto sa aj s rodinou rozhodol presťahovať do Lisieux. Teréziu zverili do opatery sestier benediktínok v Lisieux. Vynikala inteligenciou, ktorá bola nadpriemerná na jej vek a robila veľké pokroky, najmä pri dejepise. Terézia bola obdarená mimoriadnou pamäťou a naučila sa naspamäť celú knihu Nasledovanie Krista a o nič horšie jej to nešlo ani neskôr pri Svätom Písme.

Úkony nábožnosti si plnila tak oddane a s takou skromnosťou, že bola vzorom a povzbudením pre ostatných, aby ju napodobňovali. Avšak postihla ju choroba, ktorú nevedeli diagnostikovať ani samotní lekári. Členovia rodiny sa domnievali (a nie bezdôvodne), že chorobu zapríčinil diabol – pretože predvídal porážky, ktoré mu Terézia spôsobí. Toto presvedčenie sa potvrdilo, keď videli zázračné uzdravenie, ktorého sa Terézii dostalo okamžite po tom, ako prosili Presvätú Pannu o pomoc.

Dieťa horelo čoraz väčšou láskou k Bohu a už dávno túžilo pristúpiť ku sv. prijímaniu. No podľa diecéznych pravidiel nemohla, pre nízky vek – mala sotva 10 rokov. Nakoniec nadišiel vytúžený 8. máj 1884, keď sa splnili Teréziine túžby. A tak, spaľovaná láskou a s neuveriteľnou radosťou, ktorú sprevádzali slzy šťastia, prijíma Anjelský Chlieb. Len čo okúsila Anjelský Chlieb, pocítila nenásytný hlad po tomto nebeskom pokrme. Vtedy akoby z vnuknutia prosila Ježiša, v ktorom nachádzala potešenie, aby všetky ľudské potešenia zmenil pre ňu na horkosť. Odvtedy celá horela láskou ku Kristovi a ku Katolíckej Cirkvi, a čoskoro netúžila väčšmi po ničom inom, ako vstúpiť do Rehole bosých karmelitánok, aby svojím obetovaním a ustavičnými malými obetami „pomáhala kňazom, misionárom, celej Cirkvi“ a získavala Ježišovi Kristovi nespočetné množstvo duší, ako pred smrťou sľúbila, že v tom bude pokračovať u Boha. Krátko na to sa vynikajúco pripravila na prijatie sviatosti birmovania a darov Ducha Svätého.

Najstaršie Teréziine sestry sa rozlúčili so svetom a vstúpili na Karmel. Ich odchod z otcovského domu spôsobil Terézii veľkú bolesť. Preto sa jej otec rozhodol vziať dcéru z penzionátu benediktínok a ukončiť jej vzdelanie doma. Teréziu postihlo škrupulantstvo – často reagovala plačom, no neprestávala prosiť Boha o pomoc. A On nebol necitlivý voči prosbám svojho dieťaťa. Počas vianočnej noci r.1886 sa po slávnostnej svätej omši Terézia cíti oslobodená od vnútorného strachu – všetky obavy zmizli a jej duša sa zachvievala novými pocitmi. Zdá sa, že od tohto okamihu kráča po ceste svätosti sedemmíľovými krokmi. S ešte väčším zanietením koná skutky lásky a dobré skutky a jej myšlienky sa viac ako kedykoľvek predtým upínajú na karmelitánsky kláštor.

Hneď od začiatku svojho rehoľného života bola Terézia na takom stupni svätosti, že magistra sa vyjadrila, že ešte nikdy nevidela  takú horlivú novicku. Počas jej života v Karmeli Boh spôsobil v Teréziinom srdci obdivuhodné vzostupy; nasledovala skrytý život Panny Márie v Nazarete a prinášala ako úrodná záhrada kvety všetkých čností, najmä vrúcnej lásky k Bohu a jedinečnej lásky k blížnemu, lebo dokonale pochopila Pánovo prikázanie: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.“

Vo svojej túžbe čo najväčšmi sa páčiť Ježišovi, keď si prečítala a meditovala túto výzvu Svätého Písma: „Ak je niekto maličký, nech príde ku mne“, rozhodla sa stať malou v duchu a v dôsledku toho vo veľmi dcérskej a úplnej dôvere sa navždy odovzdala Bohu ako najmilovanejšiemu Otcovi. Túto cestu duchovného detstva podľa náuky Evanjelia učila iných, zvlášť novicky, ktoré jej predstavené zverili, aby ich formovala v rehoľných čnostiach; a napokon vo svojich spisoch plných apoštolskej horlivosti učila so svätým zápalom ceste evanjeliovej jednoduchosti svet plný pýchy, ktorý miloval len márnivosť a hľadal len lož. Jej božský Ženích v nej rozohnil aj túžbu po telesnom aj duševnom utrpení.

A tak ako dieťa spokojne odpočíva v matkinom náručí, tak sa Terézia celkom odovzdala do rúk Božej Prozreteľnosti. Jednoduchá ako holubica, ktorá si stavia hniezdo na okraji jaskyne, pozerala sa vždy len na nebo a svoju bielu krstnú košieľku si zachovala bez škvrny.

Svojou zbožnosťou, miernosťou, pokorou, poslušnosťou a veľkou oddanosťou reguli dávala príklad toho, čo učila slovami. Bola ako lúka, na ktorej kvitnú všetky cnosti, no vynikala v láske k Bohu. Jej duša, rovnako ako duša sv. Františka z Assisi, spievala večnú pieseň lásky. Poéziou vyjadrila svoje najhlbšie city a napísala prekrásne básne, aby ospievala tajomstvá Božej lásky. Na príkaz predstavených a pre to, aby raz povzniesla k spáse mnohých ľudí, napísala Dejiny svojej duše, ktorými ukazuje cestu k plnosti lásky.

Ako sa blížil záver Teréziinho života, akoby sám Boh chcel dať predzvesť toho, čo si mysleli aj ľudia – že taká nevinná a anjelská panna nemôže ostať dlho na zemi. Keď mala 23 rokov, postihla ju pľúcna choroba. Terézia však nevynechala žiadnu askézu, ktorú predpisuje regula až dovtedy, kým nebola na konci so silami a musela zostať na lôžku. Päť mesiacov znášala veľké bolesti, ale vždy mala veselú tvár a bola obdivuhodne pokojná. Svoje utrpenie obetovala Kristovi a túžila zomrieť a byť s ním. Zdalo sa, že ju stravuje viac Božia láska než choroba a posteľ, na ktorej ležala, bola ako kazateľnica, z ktorej učila svätosti celú svoju rehoľnú rodinu. Zomrela veľmi pokojne po tom, ako mala 30. septembra 1897 nebeské zjavenie a jej duša sa vzniesla k Bohu na svadbu s Nebeským ženíchom. Len čo vystúpila do neba, v nespočetných zázrakoch doslovne splnila sľub, ktorý vyslovila pred smrťou – „sypať na zem dážď ruží“ – čiže milostí a plní ho až dodnes. Táto významná Božia služobnica, ktorá za svojho života získala sympatie všetkých okolo seba, po svojej smrti zistila, že tento cit nadobúda zázračnú silu a šírku. Mala cirkevný pohreb a pochovali ju na cintoríne v Lisieux.

V závere prejavu pápež zhodnotil v krátkosti udalosti po Teréziinej smrti. Čoskoro sa meno svätej panny začalo šíriť po celom katolíckom svete a jej hrob sa stal oslávený! Správy o Teréziinej svätosti sa šírili zo dňa na deň a jej svätosť potvrdzovali zázraky. Podľa zvyku sa pristúpilo k procesom v Lisieux a v Ríme, aby sa preskúmali   Teréziine   cnosti. Keď boli všetky argumenty právne dokázané a  riadne zvážené, pápež Benedikt XV. vydal 19. septembra 1921 dekrét, ktorým vyhlásil hrdinskosť cností Terézie od Dieťaťa Ježiša. Okamžite sa pristúpilo k preverovaniu zázrakov, o ktorých sa hovorilo, že ich vykonal Boh na Teréziin príhovor. Po ukončení všetkých právnych noriem 3. februára 1923 bol vydaný dekrét, ktorým sa uznáva pravdivosť dvoch zázrakov. A tak, pobádaný modlitbami celého rádu Bosých karmelitánov a na základe svojej apoštolskej autority pápež Pius XI. povolil, aby dôstojná Božia služobnica Terézia od Dieťaťa Ježiša, rehoľníčka z rádu Bosých karmelitánok, bola blahorečená, aby jej telo a relikvie boli sprístupnené verejnej úcte zo strany veriacich. Slávenie svätej omše a modlitba Liturgie hodín bola povolená len v diecéze Bayeux a Lisieux, vo všetkých kostoloch a oratóriách rádu Bosých karmelitánov, ďalej všetkým rehoľníkom a laikom, ktorí sa zaviazali modliť sa ju a čo sa týka svätej omše, tiež všetkým kňazom, ktorí budú v kostoloch, v ktorých sa bude konať táto slávnosť.

Na audiencii 30. 4. 1923 pre francúzskych pútnikov pápež Pius XI. ešte raz rozvinul myšlienky, jemu samému tak drahé, hovoriac o Terezke ako o slove Boha: „Dobrý Boh nám hovorí o veľa dobrých veciach skrze ňu, ktorá bola Jeho žijúcim slovom. Hovorí nám, čo má pravú, ozajstnú cenu v Jeho očiach: nie je to veľkolepý vzhľad a pompéznosť sveta, ani poklady zeme, ani žiadne z dobier, ktoré sa zdá, že sú pre nás nevyhnutné,“ a pokračuje: “Terezka nám dáva inú, dôležitejšiu lekciu: páčiť sa Bohu, milovať Boha, páčiť sa Mu a milovať Ho plniac Jeho vôľu. A to sa dá realizovať rovnako v hluku sveta ako v tichu kláštora.“

Blahorečenie sv. Terézie Ježiškovej bolo podnetom okázalých slávností po celom svete. Tieto slávnosti boli dojímavé pre svoju zbožnosť a vrúcnosť. Boli veľkolepé svojimi ozdobami, symbolické všadeprítomnými ružami a požehnané zázračnými plodmi milostí, ktoré priťahovali na tento svet. Karmelitánske kláštory, náboženské spoločnosti, farnosti, misijné stanice rad radom oslavovali novú blahoslavenú.

Lisieux a jeho karmelitánsky kláštor celkom zvláštnou slávnosťou oslávili jej triumf. Cirkevní hodnostári sa dostavili až z Ríma, z Anglicka a Ameriky, aby sklonili svoj purpur pred poníženou pannou francúzskeho Karmelu. Tridsať prelátov, osemsto kňazov tvorilo sprievod, keď cez mesto, slávnostne ozdobené, a cez dojímavé rady dôstojníkov zo svetovej vojny boli jej pozostatky nesené v slávnostnom sprievode. A zástavy všetkých možných krajín ich pozdravovali na ceste pred veľkým, skoro osemdesiattisícovým, zástupom.

Už rok 1923 priviedol do tohoto nepatrného mesta Francúzska okolo tristotisíc pútnikov. V nasledujúcich rokoch sa toto číslo ohromne zväčšilo a to tak počtom výprav, ktoré usporiadali z jednotlivých biskupstiev, alebo z určitých krajov, ako aj stále vzrastajúcim prílivom jednotlivých pútnikov.

Magistérium – úvod