Pápeži sv. Ján XXIII., bl. Pavol VI., Ján Pavol I.

Vyjadrenia

Pontifikát Jána  XXIII. netrval ani päť rokov. Avšak spomienka na Teréziu od Dieťaťa Ježiša, s ktorou sa stotožňoval už v 30-tych rokoch, sa  permanentne objavuje v jeho deklaráciách v čase, keď bol nunciom v Paríži a navštívil Lisieux. Rád rozprával o Veľkej Terézii z Avily a Malej Terézii od Dieťaťa Ježiša. Stačí si spomenúť na porovnávanie dvoch svätíc, Matky a Dcéry, počas generálnej audiencie 16. októbra 1960. Z obsahu jeho prejavu vyberáme: „Teréziu z Avily robí veľkou to, že dokázala výnimočným spôsobom ukázať dynamizmus posväcovania kresťanstva; Teréziu z Lisieux , že vedela v pokore,  jednoduchosti, stálom odriekaní pôsobiť a vyprosovať milosť pre početné množstvo veriacich.“  Keby sme chceli dať adekvátne porovnanie, pápež rád spomínal príklad, keď mal možnosť niekoľkokrát vidieť prístav v Konštantinopole. Prichádzali sem impozantné obchodné lode a pre ich veľkú hmotnosť sa nemohli priblížiť k prístavisku. Po bokoch každej z týchto veľkých lodí sa nachádzal čln, ktorého prítomnosť sa mohla zdať na prvý pohľad zbytočná, ale jeho funkcia bola veľmi dôležitá, pretože umožňoval prepraviť tovar   na  breh. Týmto spôsobom učenie Terézie od Dieťaťa Ježiša pomáha mnohým veriacim pochopiť učenie a svätosť kresťanského života, ako to vysvetľuje Veľká Terézia z Avily. Terezka napĺňa svoju misiu nenápadným spôsobom, ale tak cenným, že približuje duše k Bohu.

Pár mesiacov  pred začiatkom II. Vatikánskeho koncilu Ján XXIII.  v exhorte, ktorý poslal rehoľníčkam, aby získal pomoc prostredníctvom ich modlitby, napísal: „Cirkev sa veľmi spolieha na tie, ktoré žijú v tichosti kláštorov (…). Ony,  podobne ako Mojžiš, držia svoje ramená zdvihnuté k modlitbe, vedomé si toho, že víťazstvo prichádza v pokorne prosiacom postoji. Prínos kontemplatívneho života rehoľníčok v apoštoláte je taký dôležitý, že Pius XI. si prial, aby sa spolupatrónkou misií stala nasledovníčka svätého Františka Xaverského, svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, karmelitánka a nie rehoľníčka aktívneho rádu.“

V júli 1961, Ján XXIII. s radosťou poslal svoj otcovský pozdrav na VIII. Mariánsky národný francúzsky kongres venovaný „malej Terézii z Lisieux“. Počas krátkeho trvania svojho pontifikátu Ján XXIII.  nezabúdal pripomínať svätú z Lisieux, ktorej bol tak oddaný.

Počas svojho pontifikátu Pavol VI. mal viackrát príležitosť vysvetľovať  svoje myšlienky o svätici z Lisieux a jej učení, ktoré mu bolo osobne tak blízke a prirodzené. Je treba pripomenúť prozreteľnú okolnosť, ako o tom sám hovorí, ktorá spája pápeža Pavla VI. so svätou z Lisieux: bol pokrstený v ten istý deň, keď Terézia v Lisieux zomrela, 30. septembra 1897.

Spomedzi intervencií pápeža vymedzujeme na zapamätanie niekoľko  z nich. Je to predovšetkým rozprava na audiencii z 29. decembra 1971, kde sa hovorilo o oddanosti Dieťaťu Ježišovi a kde sa aj obšírne  zmienil o sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša a jej zmysle „duchovného detstva“. Pápež tvrdil: „Prichádzajme k tej, ktorá  v našich časoch učila ´zmyslu duchovného detstva´, k svätej Terézii od Dieťaťa Ježiša. Duchovné detstvo je jedným zo živých prúdov súčasnej nábožnosti; nemá nič spoločné s detinskosťou a neprirodzenosťou. Vysvetľuje jednoduchým a čistým jazykom. Vychádza priamo z Ježišových slov, paradoxných, ale stále božích. ´Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.´ (Mt 18,3) Ježiš povedal aj iné slová, ktorými obhajuje detstvo (porov. Mt 11,25; 18,4; 19,14; 25,40). Evanjeliový základ tejto spirituality nemôže byť lepšie zabezpečený.“ Potvrdenie evanjeliového základu duchovného detstva nemôže byť  zrejmejšie a jasnejšie. Pápež potom analyzoval nevyhnutné cnosti: „Predpokladá pokoru nielen morálnu, ale aj teologickú a metafyzickú, ak možno povedať, Máriinu pokoru (porov. Lk 1, 38.48), rozumnú pokoru, ktorá má zmysel v Božej transcendentnosti a absolútnej závislosti stvorenstva od Stvoriteľa; pokora je tak dôležitá  ako je veľké stvorenstvo, pretože všetko závisí od Boha a  naša úbohosť, pred Nekonečným, nás núti skloniť hlavu. A k pokore táto duchovná škola pripája dôveru, lebo Boh nám dal toľko znamení svojej dobroty a lásky.  Aby sme ho mohli volať Otcom, musíme sa správať ako synovia (porov. 1 Jn 3,1), deti plné dôvery a odovzdanosti.“ Na záver Pavol VI. opakoval: „Duchovné detstvo je, ako hovoria v cirkevnej škole svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, cesta dôvery a úplnej odovzdanosti.

Myšlienky Pavla VI. o učení svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša boli bohatšie rozvinuté z podnetu 1. storočnice narodenia svätice (1873-1973). V jednom liste, z 2. januára  1973, adresovanom Mons. Jeanovi Badréovi, biskupovi z Bayeux a Lisieux, pápež predstavuje sväticu ako „svetlo zoslané prozreteľnosťou“ pre dnešného človeka. Pápež Montini vyzdvihuje tri aspekty z učenia a spirituality Terézie z Lisieux.

Je to predovšetkým jednoduchosť jej modlitby: V našej dobe je blízkosť k Bohu základným, ale ťažkým cieľom. V skutočnosti sme zvalili podozrenie na Boha;  zriekli sme sa  jeho hľadania; spoločnosť  je úplne zosvetštená a smeruje k  oddeleniu svojho bytia a činnosti od Božieho prameňa a účelnosti. Napriek tomu nevyhnutnosť kontemplatívnej modlitby, ktorá je často nezúčastnená a neodôvodnená, možno čoraz viac pociťovať.  Terézia však zostáva predovšetkým tou, ktorá vrúcne verila v Božiu lásku;  kráčajúc v jeho prítomnosti žila i tie najmenšie každodennosti,  urobila zo svojho života rozpravu s jej Najmilovanejším a  našla tu miesto, kde zjednocuje najširšie horizonty a vnútorne sa spája so starosťami a misijnými potrebami Cirkvi. Terézia sa javí v  súčasnom svete ako vzor modlitby a hľadania Boha.

Pápež tiež pripomína, aby sa v našej dobe nevyhnutne oživila nádej:    Mnohí ťažko znášajú prekračovanie hraníc svojich fyzických a morálnych síl. Cítia sa bezmocní pred obrovskými problémami sveta, s ktorými sú právom solidárni. Každodenná práca sa im zdá ťažká, nezrozumiteľná, zbytočná. Niekedy ich choroba  odsúdi na  nečinnosť,  prenasledovanie   rozprestrie  na  nich   dusivý   závoj. Zmysel života už nie je taký jasný a ako sa hovorí, gniavi ich  Božie ticho. Jedných i druhých Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre učí nespoliehať sa na seba samých,  ak  ide o cnosť alebo o hranicu, ale na mysterióznu Kristovu lásku, ktorá je väčšia ako naše srdce a  spája  nás v dare jeho utrpenia a v dynamizme jeho života. Mohla by učiť všetkých „malej kráľovskej ceste“ duchovného detstva, ktorá je na míle vzdialená od detinskosti, pasivity, smútku! Pápež predstavuje Teréziu ako učiteľku teologickej nádeje.

Nakoniec je tu posledný aspekt: reálne zaradenie sa do kresťanskej komunity, ktorý nás vyzýva žiť v danom okamihu, lebo je to  milosť obzvlášť žiadúca pre našu dobu. Veľa kresťanov nevie ako konkrétne zosúladiť osobný rozvoj s potrebami  rehoľnej poslušnosti alebo životom v komunite; slobodu s autoritou; svätosť s inštitúciou; rozličnosť chariziem s jednotou; každodenný realizmus s prorockým rozporom  prítomnosti. Celá vnútorná problematika moderného človeka sa črtá v pápežovej meditácii. Čo môže povedať svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša na margo týchto problémov? Umožnila mnohým dušiam opäť vzlietnuť. Pavol VI. si všíma a vysvetľuje, že svätá Terézia je stále konfrontovaná s rôznymi problémami. S jej jemnou senzibilitou,  rozumnými rozhodnutiami,  želaním zjednodušovať,  jej pripútanosťou k podstate, možno povedať, že nasledovala Ducha, kliesnila jedinečnú cestu a umožnila mnohým dušiam opäť  vzlietnuť a prispôsobiť sa každej z nich.  Aby sa to však mohlo stať, nesmela sa vzdialiť  od poslušnosti, musela vedieť rozumne používať skromné prostriedky, ktoré jej komunita a Cirkev dala k dispozícii. Začala konať bez meškania, aby získala dokonalejší život i pre svoje okolie: lepšie povedané, vplývala na zmenu ich vnútra. Pokora je priestor pre lásku. Na konci svojho listu Pavol VI. vyjadril želanie, aby sa duchovné učenie svätej Terézie stalo známym v celom svojom  bohatstve: „Nech je odkaz svätej z Lisieux znova nastolený, meditovaný, prehĺbený v súlade s potrebami našej doby (….). Povzbudzujeme kňazov, vychovávateľov, kazateľov …. a tiež teológov k starostlivému skúmaniu duchovného učenia svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša.“

V roku 1975, Pavol VI. publikoval apoštolskú exhortáciu  o kresťanskej radosti Gaudete in Domino. V jednej časti exhortácie sa hovorí o radosti v srdciach svätých, medzi ktorých zaraďuje aj svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša: „V dnešných časoch svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša ukazuje odvážnu cestu odriekania cez ruky Božie, ktorým zveruje  svoju malosť. Nie je to preto, že by nepoznala pocit neprítomnosti Boha, ktorým tak ťažko trpí naše storočie: Človek neverí, že existuje aj niečo iné, ako len oblaky, ktoré ho obklopujú; je to chvíľa dokonalej radosti pre malého, chudobného, slabého tvora. Aké šťastie, že tu môže predsa len zostať a zachytiť neviditeľné svetlo, ktoré sa skrýva v jeho viere!

Pavol VI. vo svojich spisoch, pri príležitosti stretnutí s Asociáciami misionárov a Svetových misijných dní, často spomínal svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša. Na súkromnej audiencii 13. mája 1977 prijal Vyššiu radu pápežských misijných diel, kde znovu ponúkol príklad svätej Terézie z Lisieux, patrónky katolíckych misií: „Svätá Terézia z Lisieux bola 50 rokov vyhlasovaná za všeobecnú patrónku misií,  pretože posilňovala misionárske oduševnenie bez toho, aby vyšla zo svojho Karmelu. Je typickým príkladom duchovnej solidarity, ktorú treba prehlbovať.

Ďalej, v tom istom roku, posolstvo  pre Svetový deň (nedeľa 23. októbra), ktoré bolo adresované celej Cirkvi a publikované 29. mája 1977, obsahovalo špeciálnu zmienku o svätej Terézii z Lisieux, patrónke misií: „Vedomie úlohy podporovať evanjelizáciu, zvyčajné posolstvo, ktoré vám adresujeme vzhľadom k nadchádzajúcemu Dňu misií, začína tento rok spomienkou na vynikajúcu ženskú osobnosť, od ktorej Cirkev získala a naďalej získava silný misionársky zápal : svätá Terézia z Lisieux, ktorá (je to už 50 rokov) bola vyhlásená, so svätým Františkom Xaverským, za zvláštnu patrónku katolíckych misií“. Ďalej nasleduje konštatovanie, že: „v každej misijnej dobe prítomnosť nejakého svätca sa prejaví ako východisko nového apoštolského nadšenia.“

Je to  živé a bohaté učenie svätej Terézie z Lisieux, ktoré Pavol VI. predložil Cirkvi svojej doby, vzývajúc ju o pomoc a objasňujúc jej učenie pre historické a duchovné potreby svojho pontifikátu.

Ján Pavol I. nemal príležitosť hovoriť počas svojho 33 dňového pontifikátu o Terézii, ale písal a hovoril o nej niekoľkokrát, keď bol patriarchom v Benátkach. V r. 1973, pri príležitosti stého výročia narodenia Terézie, viedol 10. októbra toho istého roku, u karmelitánov v Benátkach, veľkú konferenciu venovanú svätej Terézii z Lisieux. Sám sa zdôveril: „Milá Terezka! Mal som šestnásť rokov, keď som čítal tvoj vlastný životopis. Zapôsobil na mňa ako úder hromu. Ty si ho nazvala „Jarný príbeh malej bielej kvetinky“, mne pripadal ako príbeh oceľovo pevného človeka, a to silou vôle, odvahou a rozhodnosťou, ktorú ukazoval. Od chvíle, keď  si si zvolila cestu úplného zasvätenia Bohu, ťa nič nezastavilo: ani choroba, ani vonkajší odpor, ani vnútorné mraky a temnoty.“

Magistérium – úvod