Pápež Pius XI. – kroky k beatifikácii

Medzi pápežom Piom XI. a Terezkou z Lisieux bolo veľmi veľké puto. Jej portrét a relikviu mal stále vo svojej pracovni. Nebol naklonený len osobne k nej, ale tiež obdivoval jej učenie. Terezka bola hviezdou, zorničkou pontifikátu Pia XI. On sám ju takto nazval 11. februára 1923, počas verejného vyhlásenia Dekrétu o schválení (potvrdení) zázrakov pre proces beatifikácie: „…drahej hviezdy Terezky Ježiškovej, ktorá je zázrakom cností a podivnou predpoveďou zázrakov.“

Pápež opakoval tieto slová, adresujúc ich francúzskym pútnikom, ktorí prišli pri príležitosti blahorečenia do Ríma: „Vy, vo svetle tejto „Zorničky“ – ako ju my radi nazývame – môžete prežívať Božiu vôľu, ktorá chce zažiariť na začiatku pontifikátu, ako sľub ochrany, s ktorým už máme svoje šťastné skúsenosti.“

Medzi uzdraveniami, pripisovanými svätici, bolo šesť predmetom zvláštneho starostlivého preskúmania pre ciele blahorečenia. Kongregácia obradov si z nich vybrala dve uzdravenia. Tento počet zázrakov je pri procese dostačujúci, najmä keď možno uviesť pri ich overovaní očitých svedkov (testes oculati). Pius XI. nariadil 11. februára 1923 vydať Dekrét o pravdivosti zázrakov pre beatifikáciu a kanonizáciu ctihodnej Božej služobnice sestry Terézie od Dieťaťa Ježiša a založiť ho do spisov Kongregácie pre kauzy svätých. Tento apoštolský dekrét mal pomôcť zhodnotiť pokrok pri rýchlom a pozitívnom napredovaní, ktoré bolo dosiahnuté vo veci beatifikácie ctihodnej Božej služobnice.

Dekrét opisuje dva zázraky, ktoré vybrali obhajcovia tejto kauzy podľa požiadaviek kánonickej súdnej praxe a podľa súdnej praxe Kongregácie pre kauzy svätých. Urobili tak spomedzi mnohých rozličných, prekvapivých zázrakov interpretovaných ako Božie zásahy na mocný Teréziin príhovor. Boli to dve uzdravenia: uzdravenie dôstojného pána Charles Anne a sestry Ľudovíty zo Saint-Germain.

Prvé zázračné uzdravenie sa stalo ešte v roku 1906. Zázračne uzdravený bol istý kandidát kňazstva v seminári v Bayeux, pôvodom z Lisieux. Charles Anne bol vo veku 23 rokov zasiahnutý pľúcnou   tuberkulózou a dostal sa do nebezpečenstva smrti. Modlil sa deviatnik k Panne Márii Lurdskej — spolu pri tom vzýval ako orodovníčku aj sestru Teréziu Ježiškovu — ale bez výsledku. Potom vykonal ešte ďalší deviatnik, pri ktorom žiadal už výlučne iba svätú karmelitánku. Chorý neoblomne dôveroval v potešiteľný sľub nebeskej orodovnice: ,,Vo svojom nebeskom živote budem konať dobro na zemi.“ Nesklamal sa vo svojej dôvere. Lekár, ktorý predtým uňho predvídal už len blízku smrť, zistil k svojmu nevysloviteľnému prekvapeniu úplné uzdravenie. Po 15-tich rokoch röntgenové preskúmanie umožnilo zistiť trvácnosť tohoto uzdravenia.

Druhý zázrak sa prejavil u jednej rehoľnej sestry sv. Kríža v Ustaritz. Sestra Ľudovíta zo Saint Germain bola postihnutá počas svojho noviciátu 1911—1912 vážnou žalúdočnou chorobou, ktorá sa od r. 1913 premenila na krvácajúci žalúdočný vred. Keď bola chorobou celkom vyčerpaná a zaopatrená poslednými sviatosťami, začala sa modliť deviatnik k sestre Terézii Ježiškovej. Zo začiatku v roku 1915 dostala len silu a odvahu v utrpení sprevádzanú akousi nebeskou vôňou, ktorá prezrádzala tajomnú prítomnosť tej, ktorú práve vzývala. V septembri 1916 sestra Ľudovíta zo Saint Germain sa rozhodla obnoviť svoje prosby a v noci 10. tohoto mesiaca sa jej zjavila Terézia a povedala jej: „Maj veľkú dôveru, sľubujem ti, že sa čoskoro uzdravíš.“ Na druhý deň ráno našli niektoré rehoľníčky okolo postele chorej rozsypané ružové lístky rozličnej farby. Nikto nevedel vysvetliť, kto sem priniesol tieto ruže. Za niekoľko dní po tejto udalosti, 22. septembra 1916, chorá sestra vstala úplne uzdravená. K svedectvu ošetrujúceho lekára sa pripojil presvedčivý röntgenový snímok a dve dôležité svedectvá známych lekárov, od doktora L. Bécka, lekára v nemocnici sv. Jozefa v Paríži a od doktora V. Paucheta, ktorí dosvedčujú nadprirodzený charakter tohoto náhleho a trvalého uzdravenia.

Tieto dve uzdravenia podrobil cirkevný súd prieskumu, ktorý je opísaný v dekréte. Na to, aby sa pojednávanie skončilo v prospech obhajcov kauzy, bolo potrebné dokázať, že uzdravenia mali povahu zázraku. Bolo to riadne súdne konanie. Na jednej strane organická choroba sestry Ľudovíty zo Saint-Germain a kňaza Charlesa Annea, ktoré sa, podľa vyjadrenia odborníkov, prejavujú presne situovaným anatomickým a patologickým poškodením. Na druhej strane boli obaja chorí uzdravení po tom, ako sa utiekali o príhovor k vernej a ctihodnej Božej služobnici Terézii od Dieťaťa Ježiša.

Šiesti odborní lekári mohli len konštatovať, že prirodzene, ba ani s pomocou vedy a času, by nebolo možné vyliečiť organické poškodenie takýmto spôsobom a v stave, v ktorom sa nachádzali chorí. Kongregácia pre kauzy svätých poverila lekárov, aby v trojiciach preskúmali uzdravenia. Každý z nich si urobil o veci svoj názor a na základe skutočnosti si robil poznámky, ktoré sú založené v právnych spisoch oboch pojednávaní. Názory všetkých lekárov sú rovnaké. Obhajca prijal vyjadrenia odborníkov a zo všetkých síl sa snažil presadiť argumenty, ktorými lekári podopreli svoje názory. Upozornil na ne a rozvinul ich tak jasne, že sa stali zrozumiteľnými aj pre tých, ktorí nie sú lekármi. Týmto sa objasnili a zhrnuli všetky prvky, ktoré musia byť bezpodmienečne prítomné na to, aby boli zázrakom, aby tento zázrak mohol byť jednoznačne uznaný a aby mohol byť dôkazom pri procese. Tí, ktorí boli prizvaní, aby vyjadrili svoj poradný hlas, sa opierali o dve skutočnosti: vonkajšiu, ktorou bol zhodný názor odborníkov spôsobilých v tejto problematike; a vnútornou, ktorou je závažnosť argumentov svedčiacich o pravdivosti. Vďaka tomuto boli schopní vytvoriť si pevné presvedčenie o prejednávanej otázke, najmä v deň, keď sa malo konať plenárne zasadnutie. Ním sa mali uzavrieť diskusie, ktoré sa začali počas dvoch predchádzajúcich zasadnutí – prípravného a predprípravného.

Plenárne zasadnutie sa konalo 30. januára 1923 v prítomnosti pápeža Pia XI. Na zasadnutí navrhol oponent kauzy, kardinál Antoine Vico, prerokovať otázku, či je istota o pravdivosti predložených zázrakov. Kardináli a poradní otcovia, ktorí tvorili zhromaždenie, odovzdali svoje hlasy, každý podľa svojho hlasovacieho práva. Pápež si vypočul a zvážil ich pozitívne názory, no podľa zvyku oddialil vyhlásenie verdiktu. Pred takým veľmi dôležitým rozhodnutím chcel získať čas na modlitbu.

Na vyhlásenie svojho výroku určil Pius XI. poslednú nedeľu pred začiatkom pôstu. Tento deň bol mimoriadne priaznivý vďaka zhode dvoch šťastných udalostí: pripadal naň sviatok Panny Márie Lurdskej a zároveň to bol predvečer prvého výročia zvolenia Pia XI. za pápeža. Po tom, ako pápež s veľkou úctou slávil eucharistickú Obetu, pozval do Vatikánu biskupa z Porto a Sainte-Rufine, prefekta Kongregácie pre kauzy svätých a zároveň oponenta kauzy kardinála Antoina Vica, promótora spravodlivosti otca Ange Marianiho a Alexandra Verde, tajomníka Kongregácie pre kauzy svätých a v ich prítomnosti slávnostne vyhlásil: „Sme si istí pravdivosťou obidvoch skúmaných zázrakov – úplným a okamžitým uzdravením sestry Ľudovíty zo Saint-Germain z Kongregácie Dcér sv. Kríža, ktorá mala veľmi vážny krvácajúci žalúdočný vred. Rovnako v prípade úplného a okamžitého uzdravenia kňaza Charles Annea, ktorý predtým trpel na akútnu tuberkulózu s chrlením krvi“.

Vďaka uznaniu tohto dvojitého zázraku sa stali cnosti Terézie, ktorej hrdinskosť nedávno oficiálne uznala a vyhlásila Svätá Stolica, dôveryhodnejšími a istotnejšími. Zásah, ako Božie svedectvo o zázrakoch, bolo jasným potvrdením cností ctihodnej Terézie. Sv. Tomáš Akvinský so zázračnou múdrosťou a jasnosťou učí pozoruhodnej náuke o tom, že skutočné zázraky si vyžadujú zásah Božej moci; sú dielom Boha pre dobro ľudí. Uskutočňujú sa, aby: 1. zaručili pravdivosť učenia, ktoré hlása nejaká osoba a 2. aby sa prejavila svätosť osoby, ktorú chce Boh dať ľuďom za príklad cností. V prvom prípade môže zázraky robiť ktokoľvek, kto vyučuje pravej viere v Kristovom mene. Keďže pravdu niekedy ohlasujú hriešnici, môže sa stať (ako je to v prvom prípade), že samotní hriešnici robia zázraky. Avšak v druhom prípade zázraky môže robiť len ten, koho svätosť chce Boh takýmto spôsobom ukázať.

Keďže   výrok bol priaznivý,   pápež Pius XI. vyhlásil dňa 11. februára dekrét, ktorým sa uznáva skutočnosť zázrakov a dňa 19. marca udelil svoje „di Tuto“, t. j. určitý súhlas, aby sa už teraz proces blahorečenia mohol previesť. Po prečítaní Dekrétu schválenia zázrakov pre proces beatifikácie Pius XI. predniesol reč so zvláštnou hodnotou, v ktorej jednoduchými slovami zdôraznil miesto Terezky v modernom svete. Videl v nej „Božie slovo“ pre naše storočie. Boží hlas a hlas ľudu ako by sa boli podivne zjednotili pre zvelebenie ctihodnej Terézie Ježiškovej; avšak najprv bolo možno počuť hlas Boží. Nie On hľadal súlad s hlasom ľudu, ale práve hlas ľudu poznal a nasledoval hlas Boží. Hlas Boží sa prvý ozval, predovšetkým pri neporovnateľnej príprave, ktorej žiaru obdivujeme. Ako povedal pápež Pius XI.: „Je to koniec – koncov sám Boh, ktorého obdivujeme v skutočne hrdinských cnostiach tejto celkom nebeskej bytosti. Hlas ľudu pozdvihol sa až potom, a to bez meškania, ako hlas ľudu horlivého, skrúšeného, ktorý ako pútnik prichádza k nej“.

Tomuto hlasu ľudu prišli na pomoc zázraky, aby zvýšili ich výrečnosť a je to veru Boh sám, ktorý v tomto podivnom súlade nám dal počuť svoj hlas v celej svojej sile a velebnosti: „Hlas Pánov – taký mohutný! Hlas Pánov – taký veľkolepý!“ (Ž 28, 4) Hlas Boží pri lesku zázrakov odhaľoval poklady cností, ktoré nazhromaždil v jej srdci: „To sa stalo na pokyn Pána, vec v našich očiach obdivuhodná.“ (Ž 117, 23) Stačí čítať život malej Terezky, hoci aj skrátený, aby sme nadobudli právo povedať o nej, požičajúc si slová božského básnika, že tu ide o vec, ktorá zostúpila z neba na zem, aby nám ukázala zázrak.

„Nuž tieto zázraky, plné poučení, sú práve tak súce, aby zvelebovali Boha ako aj na to, aby nám boli na veľký osoh. Bohatstvo božských cností, nekonečné bohatstvo božského umelca javí sa nám tu v poriadku prirodzenom i v nadprirodzenom. Mohli by sme povedať, že poznanie prirodzeného poriadku je pre nás akoby zasvätením a začiatkom k poznaniu nadprirodzeného poriadku, ktorý je nám tak veľmi vzácny“.

Ten istý Boh, ktorý v nekonečnom vesmíre zázračnou harmóniou riadi veľkolepé masy svetov a tajomne vybrusuje hrany rozmanitých kryštálov; tá istá ruka, ktorá vzbudzuje obrovské tvory na povrchu zemskom a v oceánoch, tvorí i neviditeľné organizmy. Tak je to aj v poriadku nadprirodzenom. Aby sme spomenuli len posledné storočia, ten istý Boh, ktorý vzbudzuje obrov svätosti a apoštolov horlivosti, akými boli sv. Ignác a sv. František Xaverský, za ktorými vyrastajú na obzore duchovného života skvejúce sa postavy svätého Petra a sv. Pavla, sv. Atanáza, Jána Zlatoústeho, Ambróza a Karola Boromejského, ten istý Boh zjavuje sa nám ako ten, ktorý z nekonečnej lásky stvoril tajomne jednu zriedkavo jemnú miniatúru dokonalej svätosti, toto celkom skromné, celkom maličké a tak panenské dievčatko. Tu v nadprirodzenom poriadku spoznávame ten istý postup, ktorý Boh rád užíva v prirodzenom poriadku, ako o tom spieval kresťanský básnik Dante – Boh dáva na našich poliach vzrast obiliu, ktorým sa živíme a ľanu, ktorým sa odievame; dáva rastlinám liečivú silu. On stvoril smrek, vzdorujúci   vetrom,   aj   vŕbu,   ktorú   ruka   zohne, aj jedľu odporujúcu mrazom, aj topoľ, ktorý sa nebojí vôd; On dáva zrodiť sa aj kvetine. Tá rozkladá jemnučké tkanivo k Jeho oslave v nádheru farieb. Tá vydychuje k nebu vôňu svojho kalicha. Tá odumiera v tichosti. Táto tichučká kvetinka, to tkanivo oslňujúcich farieb, tá vôňa, čo tak ďaleko preniká, tá krása, ktorá sa ukáže iba pred zrakom Božím, či to nie je malá Terezka Ježiškova?

„Boh k nám nehovorí len slovami, ale najmä cez svoje diela.“ Pius XI. pokračuje vo svojom príhovore otázkami: „Čo nám to chce Boh povedať? Čo nám chce povedať malá Terezka, ktorá sa sama stala tiež slovom Boha?“ Odpovedá slovami, že Boh hovorí skrze svoje diela, a tí, ktorí sú s ním najužšie spojení, nie tak slovami ako skutkami, hovoria k nám. Boh a malá Terezka nám hovoria, že je vec, hoci nie väčšia, ale aspoň práve tak veľká ako činnosť a moc génia. Áno, je taká vec, ktorá je pred Bohom aspoň tak vzácna; je to poníženosť, ochotná a úprimná pokora srdca, úplná vernosť úlohám stavu, nech je akýkoľvek, a zvýrazňuje skutočnosť, že: „je to pripravenosť na všetky obety, odovzdanosť, ktorá dôveruje ochrannej ruke a starostlivému srdcu Božiemu a nadovšetko je to pravá láska, skutočná láska k Bohu, opravdivá nežnosť k Ježišovi Kristovi, zodpovedajúca tej nežnosti, ktorú nám On sám preukázal… Také je to poučenie, ktoré nám dnes predkladá malá Terezka, aby sme mohli v sebe vzbudiť túžbu po kresťanskej dokonalosti.“ Pius XI. ďalej hovoril o význame Terezkinho učenia pre Cirkev. Terezka svojím učením a svojím životom hovorí všetkým kresťanom o dôležitosti a význame teologických   právd, o možnostiach zdokonaľovania   kresťanstva vo všetkých formách a životných stavoch, o totálnom a dôverujúcom zrieknutí sa ostatného pre Boha, nášho Otca a o dôležitosti dobra.

Pius XI. bol šťastný, že môže povoliť beatifikáciu. Pri príležitosti schválenia Dekrétu „di Tuto“ pre beatifikáciu a kanonizáciu, 19. marca 1923, nazval Pius XI. ctihodnú Teréziu od Dieťaťa Ježiša pravým kvetom lásky, ktorý prichádza z  neba na zem, aby naplnil obdivom nebo i  zem. Nariadil vydať Dekrét ctihodnej Božej služobnice sestry Terézie od Dieťaťa Ježiša, zapísať ho do dokumentov Kongregácie pre kauzy svätých a poslať apoštolský list „breve“, týkajúci sa beatifikačnej slávnosti, ktorá sa mala konať hneď, ako to bude možné vo vatikánskej bazilike. „Vytúžená kauza beatifikácie Božej služobnice sestry Terézie od Dieťaťa Ježiša prešla a vo veľmi krátkom čase (za menej ako desať rokov) aj zavŕšila cestu, ktorá jej bola určená,“ uvádza sa v dekréte. Ako je vo všeobecnosti známe, bolo treba vykonať mnoho rozličných formalít podľa súdneho   poriadku,   ako   to   určujú   starobylé a  dôstojné   tradície, ktoré sú spravodlivo a múdro koncipované tak, aby s Božou pomocou a podľa závažnosti veci mohli byť získané pocty blažených a svätých v Nebeskej vlasti. Tieto formálne kroky potvrdil a schválil Kódex kánonického práva, ktorý zo svojej apoštolskej autority vydal pápež Benedikt XV. na Turice r. 1917. Niektoré prípady dosiahli cieľ až po dlhom čase, v mnohých prípadoch to bolo po sto rokoch, niekedy aj po viacerých storočiach. Na to, aby sme jasne pochopili, aká je prirodzenosť a charakter káuz beatifikácie a kanonizácie, musíme sa nad tým zamyslieť a nenechať sa ľahkovážne uniesť obdivom. Ten Boh, ktorý do sŕdc svojich služobníkov zasieva cnosti, je tým istým Bohom, ktorý im vo svojej obdivuhodnej Prozreteľnosti zabezpečí verejnú oslavu vo svojej Cirkvi a to v mene samotnej Cirkvi prostredníctvom svojho zástupcu tu na zemi. Na to, aby putujúca Cirkev mohla zosnulým verejne vzdávať pocty, je potrebné, aby boli splnené dve podmienky, ktoré sa právom zvyknú nazývať základné, a to sú: cnosti a zázraky, čo rímski pápeži otvorene vyhlasovali pri každej príležitosti. Pápež Gregor IX. povedal a Benedikt XIV. ho cituje vo svojom diele Canons, že, na to, aby bol niekto svätý pred Bohom a v oslávenej Cirkvi, treba vytrvať do konca – podľa slov: ´Buď verný až do smrti a dám ti korunu života´. Na to, aby bojujúca Cirkev   vyhlásila niekoho za svätého, sú nevyhnutné dve veci: cnostný život a skutočné zázraky, teda zásluhy a zázraky, ktoré navzájom o sebe svedčia. Ani zásluhy bez zázrakov, ani zázraky bez zásluh nie sú dostatočným dôkazom svätosti. Keď sú však prítomné skutočné zásluhy a následne veľké zázraky, je to jasný dôkaz svätosti osoby a vedú nás k uctievaniu toho, koho zásluhy a zázraky Boh prejavuje. Ešte jasnejšie to vyplýva zo slov samotného evanjelistu – A oni išli hlásať (Evanjelium). Pán im všade pomáhal a potvrdzoval ich slová zázrakmi.

Keď už sú cnosti dokázané, zvyčajne ubehne nejaký čas kým Boh vykoná zázraky a kým sa začne proces pred Kongregáciou pre kauzy svätých. Niekedy aj celé storočia delia uznanie cností od uznania zázrakov. V prípade, že kauza je šťastne ukončená, Svätá Stolica vydá slávnostné vyhlásenie. Z toho, čo bolo povedané, logicky vyplýva, že keď boli vydané oba dekréty – dekrét o cnostiach a dekrét o zázrakoch – je splnené všetko, čo vyžaduje právo aj samotná podstata veci a môže sa pristúpiť ku slávnostnej beatifikácii ctihodnej Terézie. Môžeme si to vyvodiť z tohto výroku, ktorý teológovia vo všeobecnosti prijímajú: „Skutočné zázraky si vyžadujú zásah Božej moci. Boh ich koná pre dobro ľudí z dvoch príčin: aby potvrdil pravdivosť toho, čo sa hlása alebo aby dosvedčil svätosť osoby, ktorú dáva ľuďom za príklad cností.“

Tento základný princíp zohráva značnú dôležitosť a nemohol uniknúť pozornosti Kongregácie pre kauzy svätých. Ba naopak, neustále ho mala pred očami. A tak na plenárnom zasadnutí, ktoré sa konalo 6. marca 1923 v prítomnosti pápeža Pia XI., navrhol kardinál Antoine Vico, oponent kauzy, prerokovať túto otázku: Môžeme s istotou pristúpiť ku slávnostnej beatifikácii ctihodnej Božej služobnice vzhľadom na to, že boli uznané jej cnosti a dva zázraky? Všetci, ktorí boli prítomní, kardináli a poradní otcovia, jednohlasne odpovedali: Môžeme, s istotou. A hoci Pius XI. s radosťou zdieľal rovnaký názor, nechcel hneď ukončiť túto záležitosť dekrétom. Pápež sa rozhodol oznámiť svoj výrok na sviatok svätého Jozefa, ženícha Blahoslavenej Panny Márie a patróna Cirkvi. Po tom, ako s veľkou úctou slávil Eucharistiu, pozval do vatikánskeho paláca kardinála Antoina Vica, biskupa z Porto a zo Sainte-Rufine, ktorý je prefektom Kongregácie pre kauzy svätých a oponentom kauzy, dôstojného pána Ange Marianiho, promótora spravodlivosti a Alexandra Verde, sekretára Kongregácie pre kauzy svätých, slávnostne prehlásil: „S istotou môže pristúpiť ku slávnostnej beatifikácii ctihodnej Božej služobnice, sestry Terézie od Dieťaťa Ježiša“.

Pius XI. uvažoval pri príležitosti vyhlásenia dekrétu „di Tuto“ nad obdivuhodnou rýchlosťou, ktorou ctihodná Terézia od Dieťaťa Ježiša vystúpila na Boží oltár a do slávy svätých. Pýta sa, čo nám tým chce Boh povedať? Čo znamená tá rýchlosť, ba „svätá Božia horlivosť“? Tento krok Božej Prozreteľnosti určite znamená niečo výnimočné. Aký je teda zmysel tohto Božieho diela? Možno (avšak toto možno nie je na mieste, pretože Boh nikdy nekoná bezdôvodne a bez konkrétneho zámeru) nám chce dať príklad, poučenie, nariadenie či návod, ktoré sú prispôsobené práve dnešnej dobe.

V ďalšej časti úvahy pápež charakterizuje dobu, v ktorej žije. Hovorí, že ide o čas veľmi rýchleho rozvoja, ale tiež obdobie, v ktorom sú veci prevrátené hore nohami. Stáva sa, že ľudia alebo veci, ktoré boli na výslní, sú zo dňa na deň zmetení do priepasti a tí, ktorí sú dole, sa dostanú na vrchol. Práve neprijatie vlastnej situácie plodí toľko nenávisti, hádok a problémov, že dnes ľudia potrebujú svetlo, ktoré by ich viedlo, viac ako kedykoľvek predtým. Slávny spisovateľ, A. Manzoni, napísal: “Je výsadou nášho svätého náboženstva a katolíckej viery, že vo všetkých životných situáciách, za každých okolností a v akýchkoľvek podmienkach ponúka návod, pravidlo a riešenie na všetky problémy a že nás môže učiť ako premeniť naše nedokonalosti na cnosti. A to nielen peknými slovami, ale aj vo svätej a vzácnej realite“.

Druhej stránke doby zodpovedá poňatie svätosti, vďaka ktorému vyniká krása a čaro ctihodnej Božej služobnice, Terézie od Dieťaťa Ježiša. Doba, v ktorej žijeme, je dobou pohybu, neustálej a uponáhľanej aktivity. Dnes urobíme za pár dní to, čo si kedysi vyžadovalo celé roky a v priebehu niekoľkých rokov to, čo inokedy trvalo storočia. Svet beží závratnou rýchlosťou a podľa tejto rýchlosti – motus in fine velocior – môžeme usúdiť, že beží ku svojmu zániku. Je to bezpochyby Božie tajomstvo, ale je isté, že sa cítime unášaní behom, ktorý je rýchlejší ako kedykoľvek predtým. Avšak pri tomto behu, pri tomto striedaní okamihov priveľmi zabúdame na to, čo je samotnou podstatou a skutočnou hodnotou každého konania a každej svätosti: JE TO LÁSKA; túto pravdu nám láskavo odhalilo Božské Srdce. Samozrejme, v skutočnosti je ešte veľa iných nevyhnutných cností, no zo všetkých najväčšia je láska – „major harum caritas“ (1Kor 13,13). A láska zapĺňa medzery v konaní našich blížnych. Táto cnosť je skutočnou láskou k Bohu a preto aj k blížnemu; pretože, ak naozaj milujeme Boha, nemôžeme nemilovať tých, ktorých sám Boh miloval a to až natoľko, že dáme svoj život za nich ako ho On sám dal pre nás. Pozrime sa na ctihodnú Teréziu od Dieťaťa Ježiša – skutočný kvet lásky, ktorý prišiel z neba na zem a udivil nebo i zem. Toto srdce, táto duša je nežne detská a zároveň apoštolská až k hrdinstvu. Je celkom naplnená a priam sa chveje od lásky k Bohu a k Ježišovi. Táto láska je nežná aj silná, jednoduchá aj hlboká a nabáda Teréziu, aby sa odlúčila od otca a konala nádherné apoštolské a mučenícke skutky.

Dňa 26. marca 1923 bolo ustanovené vybrať zo zeme pozostatky Terezky a uložiť ich k blízkosti oltára. Teda na cintoríne v Lisieux sa prikročilo k exhumácii pozostatkov budúcej blahoslavenej. Viac ako 200 kňazov obklopovalo J. E. biskupa Lemonniera a veľadôstojného P. Rodriguea, z rádu sv. Františka z Pauly, postulátora blahorečenia, ktorý bol Sv. Stolicou vyslaný ako úradný delegát k tomuto úkonu. Päťdesiattisíc pútnikov sprevádzalo nádherne ozdobený voz, ktorý privážal späť do Karmelu požehnané pozostatky jeho „malej svätej“. Bol to veľkolepý a dojímavý pohľad na zástupy, ktoré sa so silnou vierou skláňali putujúcim pozostatkom a mlčky vzývali s veľkou vrúcnosťou o pomoc svoju milú nebeskú sprostredkovateľku. Keď otvorili hrob, vyrážala z neho silná a prenikavá vôňa ruží. Bola to akoby tajomná predzvesť nebeských ruží, ktoré Terézia v ten požehnaný deň zosypala na všetky utrpenia a na plesajúce mesto, aby tak naznačila svoj návrat. Na druhý deň v kaplnke Karmelu cirkevný súdny tribunál za predsedníctva biskupa z Bayeux prikročil k preverovaniu pozostatkov. Po ich starostlivom uznaní za totožné, boli uložené do dvojitej schránky: jedna bola strieborná a druhá z ružového dreva. Obidve boli potom uzavreté v relikviári, prvá v mramorovom podstavci a druhá v soche, ktorá je nazývaná ,,svätým telom“.

Magistérium – úvod