Pokračovanie životopisu III.
Príznaky choroby
Avšak začala cítiť prvé symptómy svojej choroby, a tak v šiestom roku rehoľníckeho života sa jej cieľ dobyť svätosť mečom stále vzďaľoval. Keď prehodnotila svoju situáciu, začala hľadať „spôsob, ako prísť do neba malou cestičkou, cestičkou veľmi priamou, veľmi krátkou a úplne novou.“
Vždy som túžila byť svätou, ale bohužiaľ, keď som sa porovnávala so svätými, vždy som zistila, že medzi nimi a mnou jestvuje taký rozdiel, ako medzi vrchom, čo sa stráca v oblakoch, a bezvýznamným zrnkom piesku, po ktorom šliapu nohy chodcov. Nestratila som odvahu, ale som si povedala: Pán Boh by nevnukal neuskutočniteľné túžby, môžem sa teda usilovať o svätosť, hoci som taká nepatrná. Vyrásť nemôžem, musím sa teda prijať taká, aká som, so všetkými svojimi nedokonalosťami. Chcela som vynájsť výťah, ktorý by ma vyniesol až k Ježišovi, lebo som príliš malá, aby som stúpala po namáhavom schodisku dokonalosti. Hľadala som teda vo svätých knihách odkaz na výťah, na predmet mojej túžby, a čítala som tam slová, ktoré vyšli z úst večnej Múdrosti: „Kto je malý, nech príde ku mne.“A tak som prišla s tušením, že som našla, čo som hľadala. Chcela som sa dozvedieť, Bože môj, čo by si urobil maličkému, ktorý by odpovedal na tvoju výzvu, hľadala som ďalej, a hľa, čo som našla: „Ako keď niekoho teší matka, tak budem ja tešiť vás. V lone vás budú varovať a na kolenách vás budú láskať.“ Ach, nikdy moju dušu nepotešili nežnejšie, melodickejšie slová; výťah, ktorý ma má vyniesť až do neba, je tvoje náručie, Ježišu! Na to nepotrebujem vyrásť, naopak, musím ostať malá, musím sa čoraz viac zmenšovať (Rkp. C, 2v-3r).
Tu hľa je Terezkin „veľký objav“, ktorý bude neustále ohlasovať a praktizovať po celý zvyšok krátkeho života, a ktorý bude po jej smrti určený ako jadro jej „doktríny“, jej učenia, a stane sa známym ako „cestička duchovného detstva“. Teraz si uvedomila, že to, na čom naozaj záleží, nie sú jej vysiľujúco získané cnosti či utrpenia, ale tie Kristove, nie jej úkony lásky k Bohu, ale Božia bezhraničná, milosrdná láska voči nej a voči všetkým „maličkým“. Tu je hodno poznamenať, že k tomu objavu dospela nie bezprostrednou intuíciou alebo súkromným zjavením, ale typickým procesom meditácie nad Svätým písmom a neformálnou „teologickou“ reflexiou o jej vlastnej skúsenosti vo svetle Zjavenia.
Uvažujúc ďalej o svätých ľuďoch, ktorí sa obetujú ako „žertvy“ na uspokojenie Božej spravodlivosti, uvedomila si, ako je Božia prekypujúca láska podobne pohŕdaná, a tak 9. júna 1895 (nedeľa Najsv. Trojice) sa cítila inšpirovaná urobiť slávny „úkon obetovania sa milosrdnej láske“, ktorý znie sčasti takto:
Ó, môj Bože! Blahoslavená Trojica, túžim ťa milovať, túžim dosiahnuť, aby ťa iní milovali, túžim pracovať na oslávení svätej Cirkvi zachraňovaním duší, ktoré sú na zemi, a vyslobodzovaním tých, čo trpia v očistci. Túžim dokonale plniť tvoju vôľu a dosiahnuť stupeň slávy, ktorý si mi pripravila v tvojom kráľovstve, slovom, túžim byť svätá, ale cítim, že som neschopná, a preto ťa prosím, ó, môj Bože, aby si ty sám bol mojou svätosťou. Na sklonku tohto života objavím sa pred tebou s prázdnymi rukami, lebo ťa, Pane, neprosím, aby si započítal moje skutky. Všetka naša spravodlivosť je v tvojich očiach poškvrnená. Preto sa chcem zaodieť do tvojej vlastnej spravodlivosti a z tvojej lásky prijať do večného vlastníctva teba samého … Aby som mohla prežívať úkon dokonalej lásky, obetujem sa ako celopalná žertva tvojej Milosrdnej Láske a prosím ťa úpenlivo, aby si ma ustavične stravoval a moju dušu zaplavoval prúdmi nekonečnej nehy, ktoré sú v tebe ukryté, a aby som sa tak stala mučeníčkou tvojej lásky, môj Bože! … (TM6).
Pár dní neskôr, keď si robila Krížovú cestu, zrazu sa cítila „zachvátená“ stravujúcim ohňom lásky k Bohu – zriedkavý „mystický moment“ v jej živote – ktorý ju presvedčil, že jej obeť bola prijatá.
Medzitým na príkaz priorky, jej sestry Paulíny, Terezka začala spisovať svoje spomienky z detstva. Matka Agnesa neskôr svedčila v diecéznom procese:
Začiatkom roku 1895, dva a pol roka pred smrťou sestry Terézie, bola som v jeden zimný večer s mojimi dvoma sestrami Máriou a Teréziou. Sestra Terézia mi rozprávala viacero príbehov z detstva a sestra Mária od Najsv. Srdca (moja staršia sestra Mária) povedala: „Och, matka, aká je to škoda, že to nemáme napísané; keby ste požiadali sestru Teréziu napísať vám svoje spomienky z detstva, akú radosť by nám to urobilo!“ Odpovedala som: „Podľa mňa je to dobrý nápad.“ Vtom, obrátiac sa k sestre Terézii, ktorá sa smiala, lebo si myslela, že si z nej uťahujeme, povedala som: „Prikazujem vám spísať všetky vaše spomienky z detstva.“
Terezka bola najprv v rozpakoch nevediac, čo by tak mohla povedať sestrám, čo by ešte nevedeli. Rýchlo však našla svoju nôtu:
Nemienim teda opisovať svoj život v pravom zmysle slova, ale chcem zachytiť svoje myšlienky o milostiach, ktoré mi Pán Boh láskavo udelil. Nachádzam sa v takom období svojho života, keď sa môžem obzrieť do minulosti. Moja duša vyzrela vo vyhni vonkajších i vnútorných skúšok. Preto som šťastná, milá matka, že pri vás ospevujem milosrdenstvo Pánovo… Len pre vás jedinú napíšem príbeh kvetinky, ktorú si odtrhol Ježiš, a preto budem hovoriť nenútene a nebudem sa znepokojovať ani pre štýl, ani pre časté odbočenia. Matkino srdce vždy pochopí svoje dieťa, dokonca aj vtedy, keď vie iba džavotať … (Rkp. A, 3r – v).
Tento text, teraz všeobecne známy ako Rukopis A, Terezka napísala vo voľných chvíľach do lacného zošita a dala ho matke Agnese k jej sviatku 20. januára 1896. Tá ho nečítala niekoľko týždňov.
Medzitým Paulína Terezke zverila brata misionára, 21-ročného seminaristu, ktorý písomne Karmel požiadal o sestru, ktorá by mu pomáhala svojimi modlitbami i obetami. Tak začala krátka, ale bohatá korešpondencia Maurica Bellièra so šťastnou Terezkou, ktorá sa sama cítila priťahovaná k misionárskemu povolaniu a vždy túžila po kňazovi – bratovi. Terezke neskôr zverila druhého misionára, Adolpha Roullanda, akoby náhradu za dvoch vlastných starších bratov, ktorí zomreli ako bábätká. V listoch obom mladým mužom bola schopná vysvetliť svoje myšlienky o mučeníctve, večnom živote, apoštolskej dimenzii kontemplatívneho povolania a podstatu misie, pričom im odporúčala cestu „dôvery a lásky“ ako liek na ich strach vzhľadom na Boží súd.
V noci na Zelený štvrtok 3. apríla 1896 bolo prvé chrlenie krvi. Krv jej vystúpila ako „akýsi bublajúci prúd“ až k perám (Rkp. C, 4v). To sa opakovalo nasledujúci deň večer. Terezka sa tešila z tohto jasného znamenia, že jej „vstup do večného života sa už blíži“, no o niekoľko dní, ironicky začiatkom veľkonočného obdobia, bola ponorená do veľkej vnútornej temnoty. Charakter tejto „skúšky viery“, ktorá podľa mnohých komentárov robí Terezku obzvlášť „modernou“, bol veľmi diskutovaný: či sa bála, že veda bude jedného dňa schopná všetko vysvetliť, či bola pokúšaná pochybnosťami o existencii Boha alebo len neba, či išlo o „pasívnu noc ducha“, opísanú jej mentorom Jánom z Kríža, alebo či to bol pridaný podiel účasti na vykupiteľskom utrpení Krista. Čo je isté, je to, že tento ortieľ potrvá až do jej smrti, len s krátkymi prerušeniami, a že Terezka ho prijala ako spôsob jej identifikácie s hriešnikmi a neveriacimi jej doby, ktorých nevieru, ako pripúšťa, nikdy nechápala.
Pane, tvoje dieťa však pochopilo tvoje božské svetlo, prosí ťa o odpustenie pre svojich bratov, je ochotné používať chlieb bolesti tak dlho, dokiaľ budeš chcieť, a nechce ani vstať od tohto stola plného horkosti, kde jedia biedni hriešnici, až do dňa, ktorý si ty určil … Ale či nemôže povedať vo svojom mene a v mene svojich bratov: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! …Ó, Pane, prepusť nás ospravedlnených … Nech všetci, čo nie sú ožiarení horiacou fakľou viery, konečne ju uvidia žiariť… ( Rkp. C, 6r).