Pápež Benedikt XV.
Dekrét o hrdinstve čností - 14. 8. 1921
Benedikt XV., aj osobne šťastný, ako sa vyjadril, vyhovel akoby všeobecnému želaniu a udelil výnimku z predpisov cirkevného práva, ktoré predpisujú časový rozdiel 50-tich rokov medzi smrťou Božích služobníkov a právnym rokovaním procesu ich blahorečenia. On sám radil istému kňazovi: „Proste ju, veď je to jej povolanie, učiť kňazov milovať Ježiša Krista.“
Slávnostné vyhlásenie Dekrétu o hrdinstve čností Terézie od Dieťaťa Ježiša sa konalo 14. augusta 1921. Vyhlásenie najvyššieho kňaza bolo opravdivou chválorečou novej Ctihodnej a jasne osvetlilo cestu duchovného detstva, ktorú Terézia predložila svetu ako svoje poslanie. Pápež vo svojom príhovore pochválil význam právd budúcej blahoslavenej, nazývajúc jej líniu učenia „malou cestou“. Vyzdvihol zvláštny charakter hlavnej čnosti sestry Terézie, „duchovné detstvo“, v ktorom spočíva „tajomstvo svätosti“. Vypočujme si aspoň niektoré myšlienky Benedikta XV.
Pápež v dekréte vysvetľuje, že na základe harmónie, ktorá panuje medzi zmyslovým a duchovným svetom, môžeme vychádzať zo zákonitostí zmyslového sveta pri vysvetľovaní charakteristických rysov „duchovného detstva“. Ak si všimneme dieťa, ktoré ešte kráča neistým krokom a nevie prehovoriť ani slova a niektoré iné dieťa toho istého veku ho prenasleduje, kde sa snaží prenasledované ukryť? Kde hľadá útočište? V náručí svojej matky! Len čo ho schytí a pritisne na svoje srdce, dieťa zabudne na všetok svoj predošlý strach a zvoľna vydýchnuc už pozerá smelo na pôvodcu svojho strachu a hrôzy, ako keby hovorilo: „Teraz ma už chráni istý obhajca; do rúk svojej matky sa odovzdávam s úplnou dôverou, nielenže budem chránené proti každému útoku nepriateľa, ale bude ma viesť tak, ako to bude pre mňa najlepšie.“ Podobne sa aj „duchovné detstvo“ zakladá na dôvere v Boha a v slepom odovzdaní sa do Jeho láskavých rúk.
Nie je zbytočné odkryť charakteristické vlastnosti „duchovného detstva“, či po stránke toho, čo vylučuje, alebo po stránke toho, čo zasa na druhej strane predpokladá. Ježiš vzal zo zástupu malé dieťa, ukázal ho svojím učeníkom a povedal: „Veru, hovorím vám ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Je to výrečné poučenie, ktoré rozptyľuje bludné mienky a ctižiadostivosť tých, ktorí považovali nebeské kráľovstvo za pozemskú ríšu, snívajúc o tom, že tam zaujmú popredné miesta, alebo sa vyzvedali, kto bude v ňom najväčším pánom! Kto je v nebeskom kráľovstve najväčší? (Porov. Mt 18, 1) Pán Ježiš, aby lepšie zdôraznil, že prednosť v nebeskom kráľovstve bude vyhradená „duchovnému detstvu“, pokračuje: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ (Mt 18, 4) Pri inej príležitosti niektoré matky prinášali Ježišovi svoje deti, aby na ne kládol svoje ruky a keď ich učeníci okrikovali, povedal im: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ (Mt 19, 14) A pri tom povedal aj toto: „Veru hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Mk 10, 15) Je veľmi dôležité poukázať na silu tejto reči, lebo Božiemu Synovi nestačilo iba dôrazne prízvukovať, že nebeské kráľovstvo patrí deťom: „ich je nebeské kráľovstvo“, alebo že „ten, kto sa uponíži ako toto dieťa, bude najväčší v nebeskom kráľovstve“, ale On učí aj to, že z kráľovstva nebeského budú vylúčení všetci, ktorí sa nebudú podobať maličkým. Či azda nechce Učiteľ, ktorý náuku podáva rozličným spôsobom, naznačiť touto mnohotvárnosťou výkladu, že mu na nej veľmi záleží? Keď sa teda natoľko usiluje vštepiť do srdca učeníkom túto náuku, žiada sa, aby jej tým jasnejšie porozumeli. Z toho vidíme, že božskému Učiteľovi veľmi záležalo na tom, aby Jeho učeníci jasne pochopili, že „duchovné detstvo“ je nevyhnutnou podmienkou obsiahnutia večného života.
„Duchovné detstvo“ sa zakladá na dôvere v Boha a na „slepom“ odovzdaní sa do Jeho láskavých rúk. Ono predovšetkým vylučuje cit pyšnej sebadôvery, potom domýšľavosť, že čisto ľudskými prostriedkami možno dosiahnuť nadprirodzený cieľ a klamnú domnienku, že si postačíme sami v hodine nebezpečenstva pokušenia. Z druhej strany predpokladá živú vieru v existenciu Boha, praktické pokorenie sa pred Jeho mocou a milosrdenstvom, dôveryplné utiekanie sa pod ochranu Toho, ktorý nám takmer „vnucuje“ svoju pomáhajúcu milosť, aby sme sa mohli vyhýbať zlu a obsiahnuť všetko dobré.
Pápež vo svojom príhovore pokračoval: „Hoci bola členom rehole, v ktorej sa sláva učenosti stala aj podielom slabšieho pohlavia (svätá Terézia z Avily), ona sama nemala účasť na hlbšom študovaní, predsa však získala toľko vedomostí, že aj iným mohla označovať pravú cestu spásy.“ Potom položil otázku, na ktorú dal hneď aj odpoveď: „Ale odkiaľ pochádza táto hojná žatva zásluh? Kde natrhala toľko zrelých plodov? V záhrade ´duchovného detstva´. Odkiaľ má tie poklady, vedomosti? Z tajomného prameňa, ktorý Boh odkryje deťom!“
Niektorí si myslia, že cesta dôvery a odovzdanosti je vyhradená len pre nevinné duše, ktoré ešte hriech nezbavil milosti mladého veku. Nemôžu pochopiť možnosť „duchovného detstva“ u tých, ktorí už stratili svoju pôvodnú nevinnosť, jednoduchosť. Ale či Ježišove slová: „ak nebudete ako deti“ a „ak sa neobrátite!“ neoznačujú práve potrebu premeny a námahy? Je to naznačenie zmeny, ktorú majú previesť učeníci Ježiša Krista, aby sa znovu stali deťmi. Je tu naznačená namáhavá práca, lebo je jasné, že človek musí pracovať, aby bol tým, čím prestal byť; preto, lebo každý človek musel byť kedysi dieťaťom. Čiže slová „ak sa nestanete deťmi“ v sebe obsahujú povinnosť pracovať na znovunadobudnutí darov detstva. Bolo by smiešne usilovať sa znovu nadobudnúť vonkajší zjav a slabosť detského veku. Ale neprotiví sa rozumu, keď v slovách Evanjelia nachádzame rozkaz pre tých, ktorí sú už v dospelom veku, aby sa vrátili späť k vykonávaniu čností „duchovného detstva“.
Táto náuka musela nadobudnúť počas storočí novú silu príkladom tých, ktorí práve cvičením sa v týchto čnostiach dospeli k hrdinskému stupňu kresťanskej dokonalosti. Cirkev vždy stavala pred oči ich príklady, aby čím viacerí lepšie pochopili a nasledovali tento Majstrov príkaz. Aj pri vyhlasovaní hrdinského stupňa čností sestry Terézie Ježiškovej, nesleduje sa iný cieľ, zdôraznil pápež a ďalej v skratke opisoval jej životopis. Terézia už od detstva prejavovala v rečiach aj v skutkoch takú rozumnosť, ktorá ďaleko predčila jej vek. Podivuhodnou ochotou pripisovala Pánu Bohu všetky krásy, ktoré videla vo stvoreniach a dúfala, že od Neho samého dostane liek na svoje choroby a tiež aj na choroby svojich blížnych. Aký veľký bol jej prirodzený nenútený vzlet k Bohu, najmä v nespokojnosti a úzkosti! Ako verne predstavovala práve Terézia takéto dieťa, ktoré sa zo všetkých síl usiluje zachrániť v náručí matky, len čo poznalo, že si samo nestačí! Terézia sa tak často odovzdala modlitbe a také dokonalé bolo jej odovzdanie sa Bohu, že sa odvážila porovnávať svoj život na zemi so životom nebeským.
Milovala svojich rodičov čistou láskou; a predsa by sa bola obávala, žiadať pre nich predĺženie pozemského života. Ľahko možno usudzovať, že postupom rokov čnosti „duchovného detstva“ zapúšťali v duši Terezky hlbšie a hlbšie korene. Terézia sa nesťažovala, keď bol jej strýko, diecézny biskup, aj predstavená kláštora proti jej želaniu vstúpiť už v 15 rokoch na Karmel – hoci jej otec súhlasil s tým, že nebude mať pri sebe ani poslednú svoju dcéru. Ako veľmi musela Terezka trpieť! Ale všetko prednášala len pred samým Pánom. Ba obávajúc sa, že tieto prekážky môžu pochádzať od samého Boha, neodvážila sa protirečiť svojim príbuzným a predstaveným. Títo zasa mohli toto jej mlčanie považovať za znak jej súhlasu, hoci to bol výraz jej dôverujúcej odovzdanosti v Boha.
Správanie Terézie sa ani vtedy nezmenilo, keď sa bezúspešne obrátila priamo a odhodlane na samého pápeža. Aká daromná a márna bola táto dlhá cesta po Taliansku, koľko prejavov nesúhlasu, ba azda aj pohŕdania sa jej za to dostalo! Či azda všetky tieto skúšky neboli v stave otriasť jej pevným rozhodnutím; a či ju nemohli presvedčiť tieto okolnosti, aby dala prednosť ľudskej rade, ktorú mohla považovať za Božiu vôľu? Ale heroizmus čností predpokladá vytrvalosť a neústupnosť v činoch. Čím viacej narážala na protirečenie ľudí, tým viacej rozmnožovala malá Terezka svoje skutky dôvery a prejavy odovzdanosti sa do Božích rúk. Cvičením čností, ktoré patria k „duchovnému detstvu“, pripravovala sa k vystúpeniu až na vrchol kresťanskej dokonalosti. Pán ju neušetril od skúšok a ona ich prijímala ako príležitosti, v ktorých sa mohla vždy viac odlúčiť od náklonnosti k stvoreniam a mocnejšie sa spojiť s Ježišom.
Keď biskup konečne vyhovel jej neustálym a naliehavým žiadostiam, aj vtedy vyplnenie jej túžob bolo oddialené priorkou karmelitánskeho kláštora, ktorá posunula jej vstup o 4 mesiace. Vtedy sa Terézia mohla opierať o výrok pápeža Leva XIII., ktorý jej povedal, aby urobila len to, čo jej prikážu predstavení. Táto naliehavá prosba za dosiahnutím jej cieľa, akokoľvek bola odôvodnená, by v nás mohla vzbudiť domnienku, že sa Terezka opierala o ľudské pohnútky. Mohlo by sa zdať, že jej dôvera je ochabujúca a jej odovzdanie menej úplné. Ale ona sa radšej nevzpierala tomuto novšiemu sklamaniu a bola aj naďalej pokojná v presvedčení, že Boh dá odmenu tým, ktorí v Neho dôverujú.
Dňa 9. apríla 1888 sa táto odmena skutočne Terézii dostala. Riadením Božej prozreteľnosti dostala sa pod ochranu Ježiška, ktorý takto prejavil svoje uznanie za horlivosť, s ktorou až doteraz uctievala čnosti Jeho detstva. Nové meno – od Dieťaťa Ježiš, ktoré pri vstupe na Karmel obdržala, bolo pre ňu stálou pohnútkou, aby sa tým viacej odovzdala Pánovi. Sledujúc príklad Betlehemského dieťaťa, Terézia sa odovzdala do náručia karmelitánskych pravidiel a vo všetkom sa dala viesť rehoľnou poslušnosťou. Malý Ježiš sa jej ukazoval ako usilovne vykonáva svoje povinnosti uložené svojím pestúnom. Podľa Jeho príkladu Terézia usilovne vykonávala všetko, čo jej rozkázala priorka a vychovávateľka noviciek a robila všetko tak dokonale, bez sťažnosti a akejkoľvek poznámky, že robila dojem, ako by ani nemala vlastnú vôľu. Tak obdivuhodne mladá karmelitánka napodobňovala čnosti Spasiteľovho detstva, že keby sa jej nebolo dostalo mena „Ježiškova“ riadením Božskej prozreteľnosti, iste by jej ho boli za to udelili rehoľné sestry.
Hoci osoby, s ktorými prišla do styku, boli rozličnej povahy, nikdy nebola vyrušená zo svojej pokojnej prívetivosti a množstvo otázok, ktorými bola zasypávaná, nikdy nemohlo u nej vyvolať akýkoľvek znak netrpezlivosti. Vo svojich pochybnostiach žiadala pomoc od Ježiška a toto božské Dieťa, ktoré v nazaretskej dielni „vzmáhalo sa v múdrosti a vo veku“ (Lk 2, 52), nikdy nemeškalo prísť jej na pomoc, aby svoje ťažkosti úspešne vyriešila. Sestra Terézia Ježiškova po celých deväť a pol roka svojho rehoľného života verne vytrvala na svojej ceste.
Svätosť služobnice Božej by mohla byť umenšená prorockými výpoveďami, ktoré odzneli na jej smrteľnej posteli s úmyslom, aby sa rozšíril jej spis „Dejiny duše“, v ktorom Terezka sama seba odkrýva verejnosti. Keďže bola cez celý život veľmi ponížená, v poslednej chvíli svojho života mohla vyrieknuť slová zdanlivo protiviace sa poníženosti len pod priamym Božím vnuknutím. Ľudský rozum je príliš obmedzený, preto nevládze preskúmať príčiny Všemohúceho, keď vnuká svojim stvoreniam slová, ktoré chce sám povedať, alebo dáva rady, ktoré chce dať ľudstvu na vedomie. Bez opovážlivosti by sme v tom mohli vidieť Boží úmysel rozšíriť za obyčajné hranice účinok dobrého príkladu. Okrem toho v konkrétnom prípade sestry Terézie môžeme pozorovať Božiu vôľu, aby tým bola zdôrazňovaná záslužnosť „duchovného detstva.“ Vo Svätom Písme čítame, že ústami detí bola často vzdávaná Bohu chvála a niekedy sa k tomu dokonca pridáva aj moc zničiť úklady nepriateľa: „Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si chválu naprotiveň svojim nepriateľom, aby si umlčal pomstivého nepriateľa.“ (Ž 8, 3). Prečo by sme nemohli povedať, že Boh sám určil sestru Teréziu Ježiškovu práve pre vykonávanie čností detského ducha, aby bola jednou spomedzi tých, ktorí vzdávajú Bohu takúto dokonalú chválu! Jediný pohľad na dobu, v ktorej žila, nám dovoľuje tvrdiť, že mala úlohu: „aby porazila nepriateľa a pomstiteľa.“ Ale to by nemohla vykonať, keby sa „Dejiny duše“ nerozšírili skoro po celom svete.
„Je potrebné, aby sa k teoretickému uznaniu pravdy pripojilo aj pevné rozhodnutie, že budeme túto novú hrdinku aj nasledovať. Naša doba sa ukazuje ako veľmi náchylná k dvojtvárnosti a falošnosti. Preto niet divu, že láska k Bohu natoľko ochladla, a láska k blížnemu sa veľmi zmenšila. Treba, aby ľudia zmenili spôsob života, aby sa s úprimnosťou, ktorá sa jasne odráža na karmelitánke z Lisieux, rozširoval aj zbožný zvyk kráčať vždy v Božej prítomnosti a ochota nechať sa unášať rukou Božej prozreteľnosti.“ Na konci svojho prejavu Benedikt XV. zdôraznil veľké dobro, ktoré Terezka robila bojom proti chybám vtedajšej doby.