Pokračovanie životopisu I.
Ranné detstvo
Keď sa Terezka narodila, matka sa cítila veľmi vyčerpaná, mala už vážny nádor prsníka. Pred narodením Terezky, bola ešte iná Terézia, ktorá sa narodila pred ňou a vo veku šesť týždňov zomrela v októbri 1870. Pre otca a matku znamená narodenie druhej vyrovnanie so smrťou prvej Terézie. Od narodenia mala Terezka záchvaty zápalu tenkého čreva, podobné tým, ktoré zahubili prvú Teréziu. Lekár doporučil dieťa kojiť, ale Zélia už kvôli nádoru nemohla. Terezka bola preto zverená na vyše roka do opatery dojke Rose Taillé, ktorá sa starala o viacero jej predchádzajúcich detí. Keď sa 15-mesačná Terezka konečne vrátila domov, bola najprv nespokojná odlúčením od Rózy, no rýchlo si navykla. Omnoho traumatickejšie odlúčenie nastalo v auguste 1877, keď Zélia podľahla neoperovateľnej rakovine. Terezka bola predčasne vyvinuté 4 ½ -ročné dieťa, omnoho viac si uvedomujúce udalosti, ako si starší mysleli. „Všetky podrobnosti o chorobe našej milovanej matky mám ešte živé v srdci“ (Rkp. A, 12r), neskôr si zaspomína, a „Pán Boh mi dal milosť, že mi veľmi skoro otvoril rozum a vštepil mi do pamäti spomienky na detstvo tak hlboko, až sa mi zdá, akoby sa veci, o ktorých budem rozprávať, stali včera“ (Rkp, A, 4v).
Terezka identifikuje smrť svojej matky ako začiatok druhej a najbolestivejšej fázy svojho života:
Toto obdobie siaha od veku štyri a pol do mojich štrnástich rokov, do čias, keď som znovu našla svoju detskú povahu, hoci som začala brať život vážne. Musím vám povedať, milá matka, že od mamičkinej smrti sa moja šťastná povaha úplne zmenila. Dovtedy som bola taká živá, … stala som sa bojazlivou a tichou, nesmierne citlivou. Stačil jeden pohľad, a už ma zalievali slzy, nikto ma nesmel utešovať, neznášala som spoločnosť cudzích osôb a svoju veselosť som nachádzala iba v kruhu rodiny … (Rkp. A, 13r).
Pripútala sa k svojej staršej sestre Paulíne, ktorú si spontánne vybrala ako „druhú mamu“, podobne ako to urobila Célina s Máriou.
Skôr než sa skončil rok, otec – Louis, nabádaný Zéliiným bratom lekárnikom Izidorom Guérinom (menovaným mesiac po smrti matky za spoluopatrovníka dcér, čo znamenalo, že získal plnú moc zastupovať ich práva namiesto otca alebo dokonca proti vôli samotného otca), zanechal obchod a s dcérami sa presťahoval do Lisieux, do malého, čiastočne schovaného domu zvaného „Les Buissonets.“ Otec so svojimi dcérami opúšťa Alencon, hoci v ňom ešte stále žije jeho matka. Tak skončilo pre Terezku prvé obdobie jej života. Stratila matku a bola vytrhnutá z dôverne známeho domova a mesta svojho detstva.
Les Buissonets bolo ako uzavretá záhrada. Martinoví tam nepoznali nikoho okrem Guérinovcov. Rodina zbavená dynamickej prítomnosti matky celkom závisela na otcovi. Aktívne sa nezapájal do života mestečka, ale žil pokojne zo svojich úspor a investícií. Staral sa o záhradu a trávil svoje dni čítaním, meditovaním a modlitbami v belvedére, na priestrannom kuse záhrady na najvyššej časti ich pozemku. Odtiaľ bolo vidieť Lisieux. Rád chodil na prechádzky so svojou najmladšou dcérou. Chodievali na rybačku … Najstaršie dievčatá sa spolu so slúžkami a pestúnkami starali o dom a o vzdelávanie dvoch najmladších detí, Céliny a Terezky.
Terezkin spoločenský kruh, vždy limitovaný, sa tak ešte zúžil. Vložila sa do zbožných aktivít a do čítania, zvlášť životopisov svätých.
A tak keď som čítala príbehy o vlasteneckých činoch francúzskych hrdiniek, najmä o činoch ctihodnej JANY Z ARKU, prenikla ma veľká túžba nasledovať ich … . Prišla som na myšlienku, že som zrodená pre slávu, a keď som hľadala spôsob, ako ju dosiahnuť, Pán Boh mi vnukol city, ktoré som práve opísala. Dal mi tiež pochopiť, že moja sláva nebude zjavená očiam smrteľníka, ale bude spočívať v tom, že sa stanem veľkou sväticou!!! Táto túžba by sa mohla zdať veľmi smelá, ak uvážim, aká som bola slabá a nedokonalá, a aká som ešte aj teraz po siedmich rokoch prežitých v reholi. Jednako stále cítim tú istú odvážnu dôveru, že sa stanem veľkou sväticou, lebo sa nespolieham na svoje zásluhy, veď nijaké nemám, ale dúfam v toho, ktorý je sám Cnosťou a Svätosťou. On jediný sa uspokojí s mojím slabým úsilím, pozdvihne ma až k sebe, zahrnie ma svojimi nekonečnými zásluhami a urobí ma svätou (Rkp. A, 32r).
Ako osem a polročná Terezka začala chodiť do blízkej benediktínskej školy, kde sa jej darilo (okrem písania a aritmetiky), nebola však psychicky pripravená znášať spoločnosť hlučných detí. Svojej milovanej Paulíne sa zdôverila, „že by chcela byť pustovníčkou a odísť s ňou do ďalekej púšte“ (Rkp. A, 25v); Paulína jej bez prípravy odpovedala, že s ňou zdieľa tú istú túžbu a že na ňu počká. Terezka bola preto šokovaná, keď sa čoskoro potom z rozhovoru dvoch najstarších sestier nechtiac dozvedela, že Paulína plánuje vstúpiť do Karmelu, a tak že „na mňa nepočká a že stratím svoju druhú matku! … (Rkp. A, 25v). Paulína sa snažila Terezku utešiť a vysvetlila jej karmelitánske povolanie. Terezka o tom porozmýšľala a rozhodla, že aj ona je povolaná do Karmelu „nie kvôli Paulíne, ale kvôli Ježišovi.“ Toto nové odlúčenie však prišlo ako hlboký šok pre jej už aj tak háklivú psychiku. Na viac ako dva mesiace v r. 1883 upadla do „ zvláštnej choroby“, ktorá ju držala v posteli, miatla lekárov a zalarmovala rodinu, ktorá sa pýtala, či sa z toho dostane. Akýkoľvek bol už fyziologický či psychický pôvod choroby (o tom sa veľa písalo), zdá sa, že bola spustená jedného večera poznámkou jej strýca Izidora o jej mŕtvej matke a trvala až do Zoslania Ducha Svätého 1883, kedy počas obzvlášť ťažkej krízy konečne vrhla pohľad na rodinnú sochu Márie a videla „čarovný úsmev Panny Márie“ (Rkp. A, 30r). Dievčatko, ktoré tak často zažilo bolestivé odlúčenie materských postáv vo svojom živote, konečne našlo matku, ktorá ju nikdy neopustí. Prvé sväté prijímanie v máji 1884 jej prinieslo hlboký zážitok zjednotenia s Kristom v láske „ako kvapka vody, ktorá sa stráca v oceáne“ (Rkp. A, 35r). Staršie sestry Paulína (teraz sestra Agnesa od Ježiša) a Mária ju dobre pripravili, podobne ako to urobili znova pred birmovkou v júni toho istého roku.
A po jej zázračnom uzdravení Terezka zostala plachá a precitlivená napriek jej najlepšiemu úsiliu. Mária, ktorej praktické vedenie doma pomohlo jej sestričke prekonať útoky úzkostlivosti, teraz tiež odišla do Karmelu v Lisieux. Znova opustená Terezka sa obrátila na štyroch súrodencov, ktorí zomreli pred jej narodením a poprosila ich, aby jej pomohli, ako to jej živé sestry vždy urobili, a aby jej vyprosili pokoj srdca. „Odpoveď nedala na seba čakať. Čoskoro zaplavil moju dušu pokoj a ja som pochopila, že ak som milovaná na zemi, milujú ma aj v nebi“ (Rkp. A, 44r). Omnoho hlbšia zmena prišla v r. 1886 s „vianočnou milosťou“, keď bola zrazu a nečakane schopná potlačiť slzy po netrpezlivej poznámke jej otca, keď sa vrátili z polnočnej omše. Príhoda sama bola malá, no pre Terezku znamenala novú etapu v jej živote:
Bola som naozaj neznesiteľná pre svoju prílišnú citlivosť … Neviem, ako som sa mohla uspokojovať myšlienkou na vstup do Karmelu, keď som bola ešte v detských plienkach! … Pán Boh musel urobiť zázrak, aby som v jednej chvíli vyrástla, a urobil ho v nezabudnuteľný vianočný deň. V tú jasnú noc, ktorá ožaruje radosť Svätej Trojice, sladké novonarodené Dieťatko Ježiš zmenilo noc mojej duše na najjasnejší deň. V tú noc, keď sa stal slabým a trpiacim pre moju lásku, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje, a od tejto požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji. Naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu a začala som „veľké preteky“! Dvadsiateho piateho decembra 1886 sa mi dostalo milosti, že som vyrástla z detských rokov, jedným slovom, milosti môjho úplného obrátenia… Terezka znovu našla duševnú silu, ktorú stratila pred štyri a pol rokmi, a už navždy si ju mala zachovať! V tú osvietenú noc svetla sa začalo tretie obdobie môjho života, najkrajšie zo všetkých, najväčšmi naplnené nebeskými milosťami… Dielo, ktoré by som nemohla vykonať za desať rokov, Ježiš urobil v jednej chvíli, uspokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala. Pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov, túžbu, akú som nikdy predtým nepocítila tak živo … . Slovom, pocítila som, že do môjho srdca vstupuje láska k blížnemu, potreba zabúdať na seba, aby som robila radosť iným, a odvtedy som bola šťastná! (Rkp. A, 44v – 45r).
Príležitosť na uplatnenie tohto novoobjaveného zápalu na obracanie hriešnikov sa čoskoro naskytla, keď „počula … o veľkom zločincovi, ktorý bol práve odsúdený na smrť za hrozné zločiny, a všetko naznačovalo, že zomrie v nekajúcnosti“ (Rkp. A, 45v). Volal sa Henri Pranzini a bol odsúdený za brutálnu vraždu troch žien v Paríži. Kým tlač a všeobecne francúzska spoločnosť svorne očierňovali Pranziniho ako lotra a monštrum, Terezka si vzala na starosť modliť sa a obetovať sv. omše za jeho spásu, prosiac, ak je to možné o nejaké znamenie, aby jej modlitby boli vypočuté. Keď sa dozvedela, že v poslednom momente pred popravou Panzini pobozkal Crucifix, ktorý mu ponúkli, Terezka v tom videla znamenie, o ktoré prosila. Tak bola posilnená vo svojom predsavzatí stráviť svoj život orodovaním za hriešnikov.
Karmel považovala za ideálne miesto pre toto povolanie, a preto sa húževnato začala usilovať o vstup do kláštora. Na každom kroku však narážala na prekážku svojho veku; mala len 14 rokov. Podarilo sa jej získať súhlas otca a s ním sa obrátila na biskupa z Bayeux (Mons. Hugonin), a napokon na pápeža Leva XIII. počas audiencie s veľkou skupinou francúzskych pútnikov z diecézy Bayeux (včítanie Louisa, Céliny a Terezky), ktorí prišli do Ríma na zlaté jubileum pápežovej kňazskej vysviacky. Odpoveď pápeža bola sklamaním (no možno proroctvom); jednoducho jej povedal: „Vstúpite, ak to Pán Boh bude chcieť“ (Rkp. A, 63v). Popritom aj samotná cesta, na ktorej sa zúčastnilo mnoho kňazov, prebudila v Terezke potrebu modliť sa za kňazov (čosi, čo bosé karmelitánky tradične vnímajú ako dôležitý prvok svojho povolania) a rozdúchala v jej srdci túžbu po mučeníctve ako u prvých kresťanov, čo zomreli počas rímskych prenasledovaní. Po návrate do Lisieux napriek námietkam cirkevného superiora Karmelu, kanonika Delatroëtta, sa na ňu usmialo šťastie. 9. apríla 1988 pätnásťročná Terezka prekročila prah klauzúrnych dverí a stala sa členkou veľkej komunity mníšok (2-krát viac ako ideálny počet, s ktorým pôvodne rátala sv. Terézia Avilská pre svoju reformu).