Pápež sv. Ján Pavol II.
19. október 1997 - Vyhlásenie za Učiteľku Cirkvi
Po predchádzajúcich nevydarených pokusoch sa 19. 4. 1991 chopila iniciatívy generálna kapitula Bosých karmelitánov a podala žiadosť o menovanie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša za Učiteľku Cirkvi. Francúzki biskupi sa rozhodli na svojom zhromaždení v Lurdoch 29. októbra 1991, z podnetu Mons. Pierra Picana, biskupa v Bayeux a Lisieux, a jeho svätiaceho biskupa Mons. Guy Gauchera, navrhnúť pápežovi Jánovi Pavlovi II., aby vyhlásil svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre za Učiteľku Cirkvi. K týmto žiadostiam sa pripojili ďalej biskupské konferencie z celého sveta. Generálni predstavení oboch karmelitánskych rádov vo svojom liste v júli 1996 nazvanom “Návrat k Evanjeliu – Posolstvo Terézie z Lisieux“ píšu, že vyše tridsať biskupských konferencií a tisíce kresťanov žiadalo, aby Terezka bola vyhlásená za Učiteľku Cirkvi.
Po prijatí veľkého množstva hodnoverných žiadostí, najmä od Biskupských konferencií z celého sveta, a po prijatí oficiálnej žiadosti, alebo Supplex Libellus, adresovanej pápežovi 8. marca 1997 biskupom Bayeux a Lisieux, ako aj od generálneho predstaveného Bosých karmelitánov Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel a od generálneho postulátora toho istého rádu, sa pápež Ján Pavol II. rozhodol poveriť Kongregáciu pre kauzy svätých, ktorá má právomoc v tejto záležitosti, podrobným štúdiom prípadu pre udelenie titulu Učiteľ tejto svätici.
Potom ako bola zozbieraná nevyhnutná dokumentácia, Kongregácia pre doktrínu viery a Kongregácia pre kauzy svätých sa zaoberali otázkou počas stretnutí svojich príslušných poradcov: Kongregácia pre doktrínu viery 5. mája 1997 ohľadom „hodnovernosti učenia“ a Kongregácia pre kauzy svätých 29. mája toho istého roku aby preskúmala mimoriadne „Positio“ (súhrnný materiál o svätej Terézii predložený na preskúmanie). Nasledujúceho 17. júna sa kardináli a biskupi, členovia týchto Kongregácii stretli na plenárnom zasadaní a dali jednohlasne podporné stanovisko k udeleniu titulu Učiteľka Cirkvi Terézii od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre.
V posolstve, na stretnutí mladých v Paríži v auguste 1997, pri príležitosti 100. výročia úmrtia svätice, bola jedna časť venovaná aj svätej Terézii od Dieťaťa Ježiša. Pápež povedal: „30. septembra 1997 budeme mať spomienku na smrť svätej Terézie z Lisieux. Vo svojej vlasti bude dozaista priťahovať pozornosť mnohých mladých pútnikov práve preto, že Terézia je mladá svätica, ktorá dnes ponúka jednoduché a sugestívne posolstvo, plné obdivu a vďaky.“ V tomto posolstve sa hovoril o tom, že: „Boh je láska, Boh miluje každého, Boh čaká, že každý ho bude počúvať a milovať.“ Ďalej pápež vyzýva mladých ľudí slovami: “ Vy, dnešná mládež, ste povolaní k tomu, aby ste prijali tento odkaz a kričali druhým mladým ľuďom: ´Boh miluje človeka! Taká je táto správa jednoduchá a vzrušujúca, že ju Cirkev musí ponúknuť človeku.´… Je to práve mladosť svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, z ktorej pochádza oduševnenie pre Pána, silná senzibilita, s ktorou prežívala lásku, skutočná odvaha jej veľkých plánov. Svojim svätým šarmom potvrdzuje, že Boh sa delí tiež s mladými o bohatstvo a poklady svojej múdrosti…“, a dodáva: „Prejdite s ňou pokornú a jednoduchú cestu kresťanskej dospelosti v evanjeliovej škole. Prebývajte s ňou v ´srdci´ Cirkvi, dôkladne žijúc svoje rozhodnutie pre Krista.“
Taktiež z úst pápeža Jána Pavla II. v nedeľu 24. augusta 1997 zazneli slová: „Vo chvíli ukončenia tohto svetového dňa vo Francúzsku, chcem pripomenúť veľkosť osobnosti svätej Terézie z Lisieux, ktorá vstúpila do nášho života pred 100 rokmi… Božia láska celkom obvinula túto mladú karmelitánku. Žila dôkladne svoj dar ako odpoveď na Božiu lásku. Podľa vzoru Ježiša, prijala pozvanie ´k stolu hriešnikov´, svojich bratov, aby boli očistení láskou, lebo ona bola vedená vrúcnym želaním vidieť všetkých ľudí ´ožiarených svetlom viery´.
Pápež vysoko vyzdvihol skutočnosť, že Terézia poznala bolesť svojho tela a skúšku svojej viery, ale zostala verná, pretože vo svojej veľkej duchovnej inteligencii vedela, že Boh je spravodlivý a milosrdný; pochopila, že láska je viac prijímaná Bohom ako dávaná človekom. Pochopila, že v živote Boha – Otca, Syna i Ducha Svätého ´sa stretáva láska a pravda´. O pár rokov neskôr prechádza ´obrovskú cestu´. Objavuje, že jej poslaním je byť v srdci Cirkvi láskou. Terézia pokorná a chudobná ukazuje ´malú cestu´ detí, ktoré sa odovzdávajú Otcovi s ´odvážnou dôverou´. Ťažisko jej posolstva, duchovného postoja, sa ponúka všetkým veriacim. Teréziino učenie, skutočné poznanie lásky, je žiarivým príkladom poznania tajomstva Krista a jej osobnej skúsenosti z milosti; pomáha dnešným mužom i ženám a bude pomáhať i v budúcnosti, lepšie vnímať Božie dary a šíriť Dobrú novinu jeho nekonečnej Lásky. Svätá Terézia, karmelitánka i apoštolka, učiteľka duchovnej múdrosti mnohých zasvätených ľudí alebo laikov, patrónka misií, zaujíma popredné miesto v Cirkvi.
Potom nastal najdôležitejší okamih tohto stretnutia, kedy Ján Pavol II. vyhlásil: „Odpovedajúc na mnohé prosby, po pozornom štúdiu, s radosťou oznamujem, že v misijnú nedeľu, 19. októbra 1997 v Bazilike Sv. Petra v Ríme,
vyhlásim svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre za Učiteľku Cirkvi.“ Dodal: „Chcel som slávnostne oznámiť túto udalosť, lebo odkaz svätej Terézie, mladej svätice prítomnej v našej dobe, vyhovuje obzvlášť vám mladým: v evanjeliovej škole vám otvára cestu ku kresťanskej dospelosti; volá vás k nekonečnej štedrosti; pozýva vás, aby ste prebývali v ´srdci´ Cirkvi, učeníci a horlivý svedkovia Kristovej zhovievavosti… Vzývajme svätú Teréziu, aby viedla mužov a ženy týchto čias na ceste Pravdy a Života.“
Dňa 19. októbra 1997, na Námestí sv. Petra, zaplneného veriacimi z celého sveta a v prítomnosti mnohých kardinálov, arcibiskupov a biskupov, počas slávnostného slávenia Eucharistie vyhlásil pápež Ján Pavol II. Sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre Učiteľkou Všeobecnej Cirkvi slovami:
„Spĺňajúc želania mnohých Bratov v Episkopáte a veľkého množstva veriacich z celého sveta, po porade s Kongregáciou pre kauzy svätých a po vypočutí si mienky Kongregácie pre doktrínu viery ohľadom pravdivosti náuky, s určitým poznaním a po dôkladnom zvážení, s plnosťou Našej apoštolskej autority vyhlasujeme svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, pannu, za Učiteľku Všeobecnej Cirkvi. V mene Otca i Syna, i Ducha Svätého.“
Pápež celebroval svätú omšu na Námestí sv. Petra. Členovia Teréziánskej rehoľnej rodiny, karmelitáni, dostali prominentné úlohy v liturgii, spolu s ďalšími početnými reholami a skupinami laikov, ktorí si osvojili spiritualitu tejto svätej. Ihneď po formálnom vyhlásení doktorátu, doprevádzaný spevom Sixtínskeho chóru a hromového potlesku tisícok ľudí na Námestí sv. Petra, misionári sypali lupienky ruží na veľký prenosný relikviár s Teréziinými pozostatkami, ktorý bol na túto príležitosť vystavený pred oltárom, blízko pápežského kresla. Po prečítaní Evanjelia v latinčine a staroslovienčine študenti z Ruského pápežského kolégia, daní v r. 1929 Piom XI. pod Teréziin patronát, zaspievali troparion. Pápež potom predniesol pozoruhodnú homíliu, v ktorej okrem iného hovoril o tom, že: „Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre patrí medzi najmladších ´učiteľov Cirkvi´, ale jej duchovný horlivý smer ukazuje toľko zrelosti a intuícií viery, vysvetlených v jej obsiahlych a hlbokých dielach, že jej vyslúžili miesto medzi veľkými duchovnými učiteľmi.“ O dnešnej dobe vo svojej homílii pápež hovorí, že: „ je poznačená pominuteľnou a hedonistickou kultúrou.“, a práve: „Táto nová Učiteľka Cirkvi sa ukazuje ako nadaná neobyčajnou schopnosťou ožiariť ducha a srdce tých, ktorí sú smädní po pravde a láske. Svätá Terézia bola predstavená ako Učiteľka Cirkvi v deň, keď oslavujeme Svetový deň misií. Vrúcne si želala, aby sa zasvätila evanjeliovému odkazu a chcela korunovať svoje svedectvo najvyššou mučeníckou obetou. Jej malá cesta je v skutočnosti veľmi náročná ako je náročné aj Evanjelium.
Terézia z Lisieux je svätica, ktorá zostáva mladá napriek ubehnutým rokom a ponúka sa ako znamenitý vzor a sprievodca na kresťanskej ceste pre našu dobu, ktorá prechádza do tretieho tisícročia.“
V ten istý deň, povedal Ján Pavol II. pred modlitbou Anjel Pána: „Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša bola už od detstva hlboko spojená s Pannou Máriou. Nezabudnuteľnému zážitku Máriinho úsmevu, ktorý spozorovala na tvári sochy stojacej v jej izbe, pripisovala svoje zázračné uzdravenie vo veku desiatich rokov. Usmievajúca sa Bohorodička stála tiež pred jej posteľou v izbe pre chorých, kde choroba pretrhla krátky pozemský život svätice“, a pokračoval slovami: „Duch detskej dôvery k Matke Božej, ktorý dával ráz celému životu Terezky, žiari dnes nám všetkým ako príklad hodný nasledovania. Kiež nám svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša pomáha, aby sme milovali a nasledovali Pannu, Matku a Kráľovnú všetkých svätých.“
Pri príležitosti vyhlásenia Doktorátu svätej Terézie, Ján Pavol II. publikoval apoštolský list Divini Amoris Scientia.
Pápež v tomto liste hovorí, že poznanie Božej lásky, ktorú Otec milosrdenstva vylieva skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom, je dar udelený maličkým a poníženým preto, aby spoznali a ohlasovali tajomstvá kráľovstva, skryté pred múdrymi a rozumnými (porov. Mt 11. 25-26). Naša Matka Cirkev tiež plesá pri vedomí, že v priebehu histórie sa Pán opakovane zjavuje maličkým a poníženým, umožňujúc tak svojim vyvoleným skrze Ducha, hovoriť o daroch, ktoré „nám Boh daroval… nie slovami naučenými ľudskou múdrosťou, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (1Kor 2,12-13). Týmto spôsobom Duch Svätý vedie Cirkev k plnej pravde, obdarúva ju rôznymi darmi, zdobí svojimi plodmi, omladzuje silou Evanjelia a robí ju schopnou rozlišovať znaky časov, aby plnšie odpovedala na Božiu vôľu.
A práve medzi týmito maličkými, ktorým boli zjavené tajomstvá kráľovstva mimoriadnym spôsobom, jasne žiari Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, rehoľníčka Rádu bosých karmelitánok. Na tento rok pripadá 100. výročie jej vstupu do nebeskej domoviny.
Počas svojho života Terézia objavila „nové svetlá, skryté a tajomné významy“ a prijala od božského Učiteľa to „poznanie Lásky“, ktoré potom s neobyčajnou originalitou vyjadrila vo svojich písomnostiach. Toto poznanie je žiarivým vyjadrením jej poznania tajomstiev kráľovstva a jej osobného zážitku milosti. Môžeme to považovať za osobitú charizmu evanjeliovej múdrosti, ktorú Terézia, tak ako ostatní svätci a učitelia viery, získala v modlitbe.
Prijatie jej príkladu života a výkladu Evanjelia bolo rýchle, všeobecné a trvalé. Akoby napodobňujúc jej skorú duchovnú zrelosť, Cirkev uznala jej svätosť už v priebehu niekoľkých rokov.
Počnúc vyjadreniami uznania duchovné vyžarovanie Terézie od Dieťaťa Ježiša v Cirkvi vzrástlo a preniklo do celého sveta. Mnohé inštitúty zasväteného života a cirkevné hnutia, najmä v mladých cirkevných spoločenstvách, si ju vybrali za svoju patrónku a učiteľku a čerpajú inšpiráciu z jej duchovného učenia. Teológovia a duchovní znalci študovali jej posolstvo zhrnuté v tzv. „malej ceste“, ktorá nie je ničím iným než evanjeliovou cestou k svätosti pre všetkých. Na celom svete boli postavené katedrály, baziliky, svätyne a kostoly zasvätené Pánovi pod patronátom Svätice z Lisieux. Katolícka Cirkev si ju uctieva v mnohých východných i západných obradoch. Mnoho veriacich zakúsilo účinky jej orodovania. Mnoho povolaných do kňazstva alebo zasväteného života, najmä v misiách a kláštoroch, pripisuje božiu milosť svojho povolania jej orodovaniu a príkladu.
Toto jej duchovné učenie nám bolo odovzdané najmä prostredníctvom jej autobiografie. Bola prevzatá z troch rukopisov napísaných v posledných rokoch jej života a publikovaná rok po jej smrti pod titulom „Histoire d’une âme.“ Vyvolala neobyčajný záujem trvajúci až do dnešného dňa. Táto autobiografia, preložená spolu s inými písomnosťami do približne 50 jazykov, urobila Teréziu známou v každom kúte sveta, dokonca aj za hranicami Katolíckej Cirkvi. Storočie po jej smrti je Terézia od Dieťaťa Ježiša i naďalej uznávaná ako jedna z veľkých majstrov duchovného života dnešných čias.
Na konci svojho života napísala jednému zo svojich duchovných bratov, otcovi Bellierovi: „Nezomieram, vstupujem do života“.
„Terézia od Dieťaťa Ježiša nám zanechala písomnosti, ktoré ju právom kvalifikujú za učiteľku duchovného života“, pokračuje pápež. Jej hlavnou prácou ostáva súhrn jej života v troch autobiografických rukopisoch (Manuscrits autobiographiques A, B, C), po prvýkrát publikovaný pod čoskoro slávnym titulom Histoire d’une âme.
V Rukopise A, napísanom na žiadosť jej sestry Agnesy od Ježiša, vtedy matky predstavenej kláštora, a odovzdanom 21. januára 1896, Terézia popisuje etapy svojej náboženskej skúsenosti: rané roky detstva, najmä udalosť prvého svätého prijímania a birmovania, dospievanie až po vstup na Karmel a jej prvé sľuby.
Rukopis B, napísaný počas duchovných cvičení v tom istom roku na žiadosť jej sestry Márie od Najsvätejšieho Srdca, obsahuje niektoré z najkrajších,
najznámejších a často citovaných pasáží od Svätice z Lisieux. Odhaľujú plnú zrelosť Svätice pri jej rozprávaní o svojom povolaní v Cirkvi, byť Kristovou nevestou a matkou duší.
Rukopis C, zostavený v júni a prvých dňoch júla 1897, niekoľko mesiacov pred smrťou a venovaný Matke predstavenej, Márii Gonzáge, ktorá si ho vyžiadala, dopĺňa spomienky z Rukopisu A o živote v Karmeli. Tieto stránky odhaľujú autorkinu nadprirodzenú múdrosť. Terézia hovorí o niektorých povznášajúcich skúsenostiach z tohto posledného obdobia svojho života. Dojímavé stránky venuje svojej skúške viery: milosti očisťovania, ktorá ju ponára do dlhej a bolestivej temnej noci, osvetľovanej jej dôverou v milosrdnú, otcovskú lásku Boha. Opäť raz, a bez opakovania, Terézia dáva jasne zažiariť svetlu Evanjelia. Tu nachádzame najkrajšie stránky venované dôverujúcemu odovzdaniu sa do Božích rúk, jednote lásky k Bohu a k blížnemu, jej misionárskemu povolaniu v Cirkvi.
V týchto troch rukopisoch, ktoré sa spájajú do tematickej jednoty a postupného popisu jej života a duchovnej cesty, nám Terézia zanechala jedinečnú autobiografiu ktorá je príbehom jej duše. Ukazuje, ako Boh jej životom ponúkol svetu konkrétne posolstvo, naznačujúc evanjeliovú cestu, „malú cestu“, na ktorú sa môže vydať každý, pretože každý je povolaný k svätosti.
„V 266 listoch, ktoré sa nám zachovali, adresovaných členom rodiny, rehoľníčkam a „bratom“ misionárom sa Terézia delí o svoju múdrosť, rozvíjajúc tak učenie, ktoré je vlastne pravým vykonávaním duchovného vedenia duší“.
Jej písomnosti taktiež zahŕňajú 54 básní, z ktorých niektoré majú veľkú teologickú a duchovnú hĺbku inšpirovanú Svätým písmom. K tejto literárnej tvorbe by malo byť pridaných osem básnických a divadelných kompozícií, vytvorených a predvedených sväticou pre jej komunitu na určité sviatky, v súlade s tradíciou Karmelu. Medzi písomnosťami malo by byť spomenuté pásmo 21 modlitieb. Nemôžeme zabudnúť ani na zbierku všetkého, čo povedala v posledných mesiacoch života. Tieto výroky, ktorých máme k dispozícii niekoľko vydaní, známych ako Novissima verba, boli tiež nazvané Derniers Entretiens.
Na základe pozorného štúdia písomností sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a odozvy, akú mali v Cirkvi, môžeme si povšimnúť význačné stránky jej „vznešenej náuky“, čo je podstatný prvok pre udelenie titulu Učiteľ Cirkvi. „Predovšetkým u nej nachádzame osobitnú charizmu múdrosti. Mladá karmelitánka, bez akéhokoľvek zvláštneho teologického vzdelania, ale osvietená svetlom Evanjelia cíti, že je vyučovaná božským Učiteľom, ktorý je, ako hovorí, ´Učiteľom učiteľov´ a od neho prijíma ´božské učenie´.“ Cíti, že slová Písma sa na nej napĺňajú: „Ten, kto je malý, nech príde ku mne … milosrdenstvo sa udeľuje malým“ (Múd 6,6).
V Apoštolskom liste Divini Amoris Scientia pápež Ján Pavol II. hovorí: „V písomnostiach Terézie z Lisieux azda nenájdeme, tak ako u iných Učiteľov, učené rozpravy o Božích veciach, ale môžeme rozlíšiť osvietené svedectvo viery, ktoré zatiaľ čo akceptuje s dôverčivou láskou Božiu milosrdnú blahosklonnosť a spásu v Kristovi, odhaľuje tajomstvo a svätosť Cirkvi.“ A pokračuje tvrdením, že: “môžeme právom priznať svätici z Lisieux charizmu Učiteľky Cirkvi, pre dar Ducha Svätého, ktorý dostala aby prežívala a vyjadrila svoju skúsenosť viery a pre jej osobité porozumenie Kristovho tajomstva. V nej možno nájsť dary Nového zákona, t.j. milosť Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje v živej viere činnej skrze lásku. Ďalej ju pápež prirovnáva ku Kataríne Sienskej slovami:“ Na Teréziu z Lisieux môžeme vztiahnuť to, čo môj predchodca Pavol VI. povedal o inej mladej svätici a Učiteľke Cirkvi, Kataríne Sienskej: „Čo nás najviac udivuje na Svätici je jej hlboká múdrosť, to znamená jej jasné, hlboké a opojné pohltenie božích právd a tajomstiev viery… Toto pripodobnenie bolo iste podporené tými najneobyčajnejšími prirodzenými danosťami, ale bolo to očividne taktiež niečo zázračné, spôsobené charizmou múdrosti od Ducha Svätého“
So svojou charakteristickou náukou a jasným štýlom sa Terézia javí ako hodnoverný učiteľ viery a kresťanského života. V jej písomnostiach, tak ako vo výrokoch pápežov, sa nachádza tá oživujúca prítomnosť katolíckej tradície, ktorej bohatstvá, ako opätovne hovorí Druhý Vatikánsky koncil, „sú vylievané v praxi a živote Cirkvi, v jej zmýšľaní a modlitbe“.
V Božom milosrdenstve kontemplovala a uctievala všetky božské dokonalosti, pretože „dokonca aj jeho spravodlivosť (tá možno ešte väčšmi ako každá iná dokonalosť) je odetá do lásky“. Preto sa stala žijúcim znakom toho Boha, ktorý v súlade ukazuje svoju všemohúcnosť v milosrdenstve a odpustení.
Dokonca aj keď Terézia nevytvorila primeraný doktrinálny celok, napriek tomu z jej písomností vyžaruje osobitý jas náuky, ktorý akoby charizmou Ducha Svätého sa zmocňuje samotného srdca posolstva Evanjelia sviežim a originálnym pohľadom, predstavujúc tak učenie vynikajúcej kvality.
Jadrom jej posolstva je vlastne samotné tajomstvo Boha – Lásky, Trojjediného Boha, nekonečne dokonalého v sebe samom. „Ak pravá kresťanská duchovná skúsenosť má byť v súlade so zjavenými pravdami, ktorými Boh predstavuje seba a tajomstvo svojej vôle“, hovorí Ján Pavol II., „tak je nutné povedať, že Terézia zakúsila božské zjavenie idúce až tak ďaleko, že kontemplovala základné pravdy našej viery spojené s tajomstvom života Trojice. Na vrchole, ako zdroj a cieľ, je milosrdná láska troch Božských Osôb, čo vyjadruje najmä vo svojom „Skutku obetovania sa milosrdnej láske“. A ďalej pápež Ján Pavol II. vysvetľuje: “Pri základni, na strane subjektu, je skúsenosť bytia Otcovými adoptívnymi deťmi v Kristovi; toto je ten najrýdzejší význam duchovného detstva, a teda zážitok božského synovstva pod hnutím Ducha Svätého. Opäť pri základni a stojac pred nami je náš blížny, ostatní, pre ktorých spásu musíme spolupracovať s Ježišom a v Ježišovi, s takou istou milosrdnou láskou ako je tá Jeho.
Skrze duchovné detstvo zisťujeme, že všetko pochádza od Boha, vracia sa k Nemu a prebýva v Ňom, pre spásu všetkých, v tajomstve milosrdnej lásky. Toto je náučné posolstvo, ktoré učila a žila Svätica. Tak ako pre svätcov Cirkvi v každej dobe, tak aj pre Teréziu je v jej duchovnej skúsenosti Kristus centrom a naplnením Zjavenia. Terézia poznala Ježiša, milovala ho a so zanietením nevesty spôsobovala, aby bol milovaný. Prenikla tajomstvá jeho detstva, slová jeho Evanjelia, umučenie trpiaceho Služobníka hlboko vryté do Jeho svätej Tváre, v jase jeho slávneho života, v jeho Eucharistickej prítomnosti.
Terézia dostala mimoriadne osvietenie ohľadom skutočnosti Kristovho Mystického Tela, ohľadom rôznorodosti jeho chariziem, darov Ducha Svätého, ohľadom neobyčajnej moci lásky, ktorá je svojim spôsobom priamo v srdci Cirkvi, kde ona našla svoje povolanie ako kontemplatívna rehoľníčka a misionárka.
Prvoradým zdrojom jej duchovnej skúsenosti a učenia je Božie slovo Starého a Nového zákona. Sama to priznáva a osobitne zdôrazňuje svoju vášnivú lásku k Evanjeliu. Jej písomnosti obsahujú cez 1 000 biblických citácií: viac než 400 zo Starého zákona a cez 600 z Nového zákona.
Napriek jej neprimeranej príprave a nedostatku prameňov na štúdium a výklad posvätných kníh, Terézia sa zahĺbila do rozjímania o Božom Slove s výnimočnou vierou a nenútenosťou. Pod vplyvom Ducha Svätého získala hlboké poznanie Zjavenia pre seba a pre iných. Svojim zamilovaným sústredením sa na Sväté písmo – dokonca sa chcela učiť Hebrejčinu a Gréčtinu, aby lepšie chápala ducha a formu posvätných kníh – poukázala na dôležitosť biblických zdrojov v duchovnom živote, zdôraznila jedinečnosť a sviežosť Evanjelia, umiernenosťou zveľaďovala duchovnú exegézu Božieho slova Starého i Nového zákona. Tak objavila skryté poklady, vhodné slová a epizódy, niekedy s nadprirodzenou odvahou, ako vtedy keď si pri čítaní textu sv. Pavla (1 Kor 12-13) uvedomila „svoje povolanie byť láskou.“
Jej náuka, ako bolo povedané, súhlasí s učením Cirkvi. Od detstva bola v rodine vychovávaná k účasti na modlitbe a liturgickom slávení. Počas prípravy na prvú svätú spoveď, prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania podala dôkaz o svojej neobyčajnej láske k pravdám viery a naučila sa Katechizmus takmer slovo od slova. Na sklonku života si napísala Apoštolské vyznanie viery vlastnou krvou, ako prejav svojej bezvýhradnej oddanosti vyznávaniu viery.
Duchovná náuka Terézie z Lisieux pomohla rozšíriť Božie kráľovstvo. Svojim príkladom svätosti, dokonalej vernosti Matke Cirkvi, úplnej jednoty s Petrovou Stolicou, ako aj osobitnými milosťami ňou získanými pre mnohých misijných bratov a sestry, preukázala jedinečnú službu obnovenému ohlasovaniu
a skúsenosti Kristovho Evanjelia a rozšíreniu katolíckej viery v každom národe na zemi.
Nie je potrebné dlho sa pristavovať pri univerzálnosti Teréziinej náuky a rozsiahlom prijatí jej posolstva počas storočia od jej smrti. Osobitne dôležitou skutočnosťou v tejto súvislosti je, že Magistérium Cirkvi nielen uznalo Teréziinu svätosť, ale taktiež zdôraznilo múdrosť jej náuky.
Znakom cirkevného prijatia náuky Svätice je odvolávanie sa na jej učenie v mnohých dokumentoch Magistéria Cirkvi, najmä pri rozpravách o kontemplatívnom a misijnom povolaní, o dôvere v spravodlivého a milosrdného Boha, o kresťanskej radosti a o povolaní k svätosti. Dôkazom tejto skutočnosti je prítomnosť jej učenia v najnovšom Katechizme katolíckej Cirkvi. Tá, ktorá tak veľmi milovala učiť sa pravdy viery z katechizmu si zaslúžila, aby bola zahrnutá medzi hodnoverných svedkov katolíckej doktríny.
Terézia sa vyznačuje výnimočnou univerzálnosťou. Jej osoba, evanjeliové posolstvo „malej cesty“ dôvery a duchovného detstva si získalo a stále získava pozoruhodné prijatie, ktoré presiahlo všetky hranice. Vplyv jej posolstva siaha v prvom rade k mužom a ženám, ktorých svätosť a heroické čnosti uznala samotná Cirkev, k pastierom Cirkvi, k odborníkom v teológii a spiritualite, ku kňazom a seminaristom, k zasväteným mužom a ženám, k cirkevným hnutiam a novým komunitám, k mužom a ženám každého stavu a každého kontinentu. Terézia každému podáva svoje osobné ubezpečenie, že kresťanské mystérium, ktorého svedkom a apoštolom sa stala keď sa v modlitbe urobila „apoštolom apoštolov“, ako sa sama smelo nazýva, musí byť brané doslovne, s najväčším možným realizmom, pretože má hodnotu pre každý čas a miesto. Účinnosť jej posolstva tkvie v názornom výklade, ako sa všetky Ježišove prisľúbenia napĺňajú na veriacom, ktorý vie, ako dôverne privítať spasiteľnú prítomnosť Vykupiteľa vo svojom vlastnom živote.
„Všetky tieto dôvody sú jasným dôkazom aká aktuálna je náuka svätice z Lisieux a aký mimoriadny vplyv malo jej posolstvo na mužov a ženy nášho storočia. Navyše, niektoré okolnosti prispievajú k jej menovaniu Učiteľkou Cirkvi v našej dobe dokonca významnejšie“, povedal pápež.
V prvom rade, Terézia je žena, ktorá svojim prístupom k Evanjeliu vedela ako uchopiť jeho skryté bohatstvo s praktickosťou a hlbokým odrazom života a múdrosti, ktoré sú súčasťou ženského génia. Pre svoju univerzálnosť vyniká spomedzi veľkého množstva svätých žien, ktoré sa skvejú svojou evanjeliovou múdrosťou.
Terézia je tiež kontemplatívna rehoľníčka. V skrytosti svojho Karmelu žila veľké dobrodružstvo kresťanskej skúsenosti až do bodu poznania šírky, dĺžky, výšky a hĺbky Kristovej lásky (porov. Ef 3, 18 – 19). Svojim životom Terézia vydáva svedectvo a teologické objasnenie krásy kontemplatívneho života ako úplného odovzdania sa Kristovi, Ženíchovi Cirkvi, a ako potvrdenie Božieho prvenstva pred všetkými vecami. Jej je skrytý život, ktorý má tajomnú plodnosť pri šírení Evanjelia a napĺňa Cirkev i svet sladkou vôňou Krista.
V neposlednom rade, Terézia z Lisieux je mladý človek. Dosiahla zrelosť svätosti v rozkvete mladosti. Ako taká je ako učiteľka evanjeliového života osobitne účinná pri osvetľovaní ciest mladých ľudí, ktorí musia byť vodcami a svedkami Evanjelia pre nové generácie. Terézia od Dieťaťa Ježiša je nielen najmladšou Učiteľkou Cirkvi, ale je nám i najbližšia z časového hľadiska, akoby zdôrazňovala nepretržitosť s akou Duch Pána posiela svojich poslov Cirkvi, mužov a ženy ako svedkov viery. Skutočne, nech nastanú akékoľvek zmeny v priebehu histórie a napriek vplyvom, aké majú na život a myslenie jednotlivcov v každej dobe, nikdy nesmieme zabudnúť na kontinuitu, ktorá spája navzájom Učiteľov Cirkvi: v každom historickom kontexte ostávajú svedkami nemeniaceho sa Evanjelia a so svetlom a silou, ktoré pochádzajú z Ducha Svätého, sa stávajú jeho poslami, navracajúc sa k ohlasovaniu Evanjelia v rýdzosti svojim súčasníkom. Terézia je učiteľkou našej doby, ktorá smädí po živých a nepostrádateľných slovách, po hrdinských a vierohodných skutkoch svedectva. Z tohto dôvodu je obľúbená a prijímaná aj bratmi a sestrami iných kresťanských komunít a dokonca aj nekresťanmi.