Spiritualita relikvií

Ako možno ešte na prahu III. tisícročia prenášať a uctievať relikvie? Spracoval P. Branko Tupý

Nie je to návrat k poverám, tmárstvu, mágii? Nie je to udržovanie ľudovej zbožnosti veľmi pochybného druhu?

Samozrejme, všetky vybočenia a excesy sú možné. Spontánne výrazy zbožnosti a náboženského zanietenia musia byť evanjelizované, musia byť správne ukotvené v kresťanskom tajomstve.

Úcta k pozostatkom mučeníkov a svätých v dejinách Cirkvi

Bez toho, aby sme sa púšťali do odborných dejín kultu relikvií, hneď si povedzme, že Cirkev si počas stáročí vždy uctievala pozostatky mučeníkov a svätých. Dialo sa to už od mučeníka sv. Polykarpa v polovici 2. storočia, ktorého kosti boli s úctou opatrované a považované za „úctyhodnejšie ako drahokamy a čistejšie ako pretavené zlato“.

Svätý Augustín († 430) a svätý Gregor Veľký († 604) učili podobne. Gregor vyhlásil, že pozostatky svätých môžu spôsobiť zázraky. „Kult svätých zaznamenal svoj vrchol najmä medzi 8. a 12. storočím“ (citované dielo, s. 667). Iste, boli aj zneužitia, krádeže relikvií, hanebné obchody, no takéto vybočenia iba potvrdzovali živý záujem o relikvie svätých.

Od karolínskej doby, každý posvätený oltár v kostole musel obsahovať relikvie svätých, pretože oltár symbolizuje Krista a relikvie stelesňujú vieru v konečné vzkriesenie. Táto prax pretrvala až dodnes. „Treba zachovať zvyk vložiť do oltára, čo sa má posvätiť, relikvie svätých, i nemučeníkov.“ (Všeobecný úvod k Rímskemu misálu, čl. 266.) Zaužívali sa púte na miesta, kde sa uctievali svätí a kde boli ich telesné pozostatky. Najslávnejším je Compostella k úcte apoštola Jakuba.

Prejavy ľudovej nábožnosti

Keď Katechizmus Katolíckej cirkvi (1997) hovorí o ľudovej zbožnosti, spomína uctievanie relikvií, ktoré považuje za legitímne, poskytuje však dôležité spresnenia:

Katechéza má brať do úvahy nielen liturgiu sviatostí a svätenín, ale aj formy zbožnosti veriacich a ľudovú nábožnosť. Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď. Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. ‚Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.‘

Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie Kristovho tajomstva. Vykonávanie pobožností je podriadené starostlivosti a úsudku biskupov a všeobecným cirkevným predpisom“ (čl. 1674 – 1676; zvýraznené citujúcim).
Vo veľmi informatívnom článku otec Zambelli pripomenul hlboký zmysel relikvií, ktorého výklad nie je vzdialený mentalite súčasníkov:

Nie sme duchovia a preto potrebujeme znamenia.“

Relikvie svätých sú len veľmi úbohé a krehké znaky toho, čím boli ich telá. V blízkosti relikvií si teda môžeme ľahšie pripomenúť ich človečenstvo: pomocou svojich tiel svätci konali, uvažovali, modlili sa, pracovali a trpeli. A týmito biednymi, temer smiešnymi znakmi si Boh niekedy poslúži tak, že cez ne ukáže svoju prítomnosť, moc a slávu. On sám účinkuje cez tieto znaky. Tu sme totiž v inom systéme ako je logika sveta. Tu vstupujeme do nás vykoľajujúcej logiky Boha. Apoštol Pavol to pripomína Korinťanom:

… ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných;…‘(1 Kor 1, 27)

Vari ten istý apoštol práve nevyhlásil:

‚Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia‘ (1 Kor 1, 25).

Relikvie sv.Terézie

A čo sa týka priamo Terezkinho prípadu, je faktom, že Boh, ktorý od nej dostal toľko znamení lásky cez jej človečenstvo, nachádza potešenie v tom, že môže pri kontakte ľudí s jej pozostatkami, s tými úbohými pozostatkami, akoby zvyškami obtrhanej ruže, manifestovať na oplátku svoju lásku cez zvyšky jej človečenstva. Cez tieto úbohé znaky sa prejavuje a účinkuje jeho spásna moc.

Aby sme sa o tom presvedčili, stačí čítať zväzky, ktoré opisujú milosti a uzdravenia, čo zažili ľudia pri kontakte s Terezkinými relikviami. Podobne o tom svedčí množstvo listov, ktoré denne prichádzajú do Lisieux. A kto spočíta tých, čo s úctou prechovávajú vo svojich peňaženkách či osobných dokladoch obrázok s poznámkou: ‚látka, čo sa dotkla relikvií svätice‘…? Naozaj sme tu v inej logike, tej, ktorú vyjadrujú Ježišove slová:

Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým‘ (Lk 10, 21).“

A otec Zambelli spomenul presvedčivý príklad Blaisa Pascala:

Tento geniálny mysliteľ a vedec, tento autentický mystik, nám odovzdal svoje myšlienky o relikviách, ktoré si uctieval s nesmiernou bázňou. Sám bol šokovaným svedkom zázračného uzdravenia svojej netere, čo mala fistalu slznej žľazy a bola okamžite uzdravená pri dotyku relikvie tŕňa z Kristovej koruny. Tento zázrak bol potvrdený cirkevnou autoritou v Paríži. Preto napísal:

Boh nemohol urobiť žiadnu rodinu šťastnejšou ako je naša. Nech teda nenájde ani vďačnejšiu.‘ (Myšlienky, 922)

Potom, čo sám Pascal dostal ako dar relikviu, v istej pasáži svojej korešpondencie s priateľmi – rodinou Roannez, píše:

‚Je pravda, že Duch Svätý neviditeľne prebýva v relikviách tých, čo zomreli v milosti Božej až kým sa v nich viditeľne neukáže pri zmŕtvychvstaní – a práve toto robí relikvie svätých takými hodnými úcty. Lebo Boh nikdy neopúšťa svojich, ba dokonca ani v hrobe, kde ich telá, i keď v ľudských očiach mŕtve, sú pred Bohom ešte živšie, pretože v nich už niet hriechu, pretože plody hriechu v nich už nie sú. A tento koreň hriechu, ktorý je od nich neoddeliteľný počas života spôsobuje, že nie je dovolené uctievať si ich zaživa, pretože s ním sú skôr hodní opovrhnutia. Preto je smrť potrebná nato, aby úplne zničila tento nešťastný koreň – a práve to ju robí želateľnou. Je však zbytočné hovoriť to vám, vy to dobre viete; bolo by potrebnejšie hovoriť to iným ľuďom, ktorých spomínate, no nepočúvali by…‘ (september 1656).

Vo svetle týchto riadkov sa mi vidí, že postoj, ktorý by sme mali mať voči znameniam ako sú relikvie, je obdivuhodne vykreslený tým istým Pascalom v ďalšom fragmente z jeho Myšlienok:

Nato, aby bol človek Bohom vyslyšaný, je treba spojiť vonkajšok s vnútrom; čiže aby si človek kľakol na kolená, modlil sa ústami, atď… aby sa pyšný človek, ktorý sa nechcel pokoriť pred Bohom, teraz pokoril pred stvorením. No očakávať od tohto zovňajšku pomoc je povera a nechcieť ho zjednotiť s vnútrom je pýcha‘ (944).

Kult relikvií

V tom istom duchu sa niesla prednáška otca Jeana-Roberta Armogatha na tému „Kresťanstvo tela a krvi: kult relikvií,“ v ktorej hovorí o nádhernom relikviári, ktorým je kaplnka Sainte–Chapelle postavená sv. Ľudovítom († 1270), a ktorá odznela pri príležitosti zapožičania Relikvií Kristovho Utrpenia zo Sainte-Chapelle do katedrály Notre-Dame v Paríži (1. júna 2001). Po tom, čo spomenul, že Katolícka cirkev „sa napriek zničujúcim útokom, ktorým boli vystavené relikvie v 16. storočí, nikdy nevzdala tejto ‚obťažujúcej‘ úcty“ pripomína, že Tridentský koncil v decembri 1563 uložil všetkým biskupom, aby veriacich správne poúčali o „orodovaní svätých, o ich vzývaní, o úcte k ich relikviám a o oprávnenom používaní obrazov“.

Pri uctievaní relikvií sa teda stretajú dve základné pravdy: spoločenstvo svätých (duchovná solidarita, ktorá spája nás – údy Kristove navzájom) a vzkriesenie.

Úcta k relikviám tela určeného pre nebeský Jeruzalem je predovšetkým úkonom viery vo vzkriesenie tela, vo vzkrieseného Prvorodeného, ktorý uchváti so sebou do slávy zachránené ľudstvo, ktorého svätec bol konkrétnou realizáciou už na tomto svete.

Odporúča sa obozretnosť a rozlišovanie, koncil však „jasne potvrdzuje význam relikvií spolu s obrazmi a sochami.

A kňaz-pedagóg si kladie dobrú otázku:

Prečo si Cirkev napriek toľkým galibám [s týmto článkom viery] zachovala kult relikvií?

Odpoveď je jednoduchá a poskytujú nám ju dejiny samy: pretože kresťanstvo je história, a to história z tela a krvi, pretože kresťanstvo vyšlo z Božieho vyvolenia jedného národa. Kresťanstvo netvoria abstraktné idey, ono nie je filozofickým systémom, je to náboženstvo tela a krvi. Niet vzkriesenia bez smrti, ani spásy bez vtelenia.

Prichádza k tomuto záveru:

„Keď Cirkev prezentuje ľuďom sväté relikvie, úmyselne sa rozhoduje potvrdiť, že jej viera organicky zapadá do dejín sveta a že jej Boh organicky zapadá do dejín ľudstva. Nejde tu o ústupok ľudovým praktikám, ani o zhovievavosť voči podozrivej nábožnosti. Odporúčať, aby sa ľudia modlili pred svätými relikviami Kristovho Umučenia, znamená potvrdiť, že naša viera nie je dezinkarnovaná, že výzva veriť, táto výzva, ktorú Cirkev adresuje svetu, je živená telom a krvou Boha, ktorý sa stal človekom. Relikvie sú darom, ktorý nám darúva Boh, aby sme si v našej tápavej viere mohli pomôcť realitou predmetov, čo na našej zemi sprevádzali utrpenie vykúpenia, ktoré pre nás podstúpil Boh.“

To sa vzťahuje na predmety, ale aj na pozostatky svätých, ktoré boli od začiatku kresťanstva vždy uctievané.

Čo sa týka sestry Terézie Ježiškovej a Svätej Tváre, jej pozostatky boli prvý raz exhumované 6. septembra 1910 podľa pravidiel beatifikačného procesu a potom druhý raz 10. augusta 1917 kvôli druhému procesu, ktorý sa nazýva apoštolským. Z tela karmelitánky zostali len kosti. Tretia exhumácia Terezkiných pozostatkov sa uskutočnila 26. marca 1923, keď ich slávnostne preniesli do jej Karmelu. Pohrebný voz si kliesnil cestu päťdesiattisícovým davom. Terezkine kosti boli uložené vo veľkom relikviári špeciálne pre ne zhotovenom. Od tej doby sú v ňom uctievané.

Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii, vydané Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí v roku 2001 uznáva legitímnosť úcty relikvií svätcov a zdôrazňuje, že „veriaci si radi uctievajú relikvie. Je teda potrebné predkladať pastoračné pokyny, aby sa propagoval pravý zmysel kultu relikvií.“ Po uvedení niektorých odporúčaní, aby sa vyhlo vybočeniam, text uzatvára:

Rozličné úkony ľudovej úcty k relikviám sa majú robiť s veľkou dôstojnosťou a v atmosfére autentickej viery. Medzi hlavné vyjadrenia ľudovej zbožnosti možno spomenúť ich bozkávanie, osvetlenie, ozdobenie kvetmi, žehnanie nimi, ich nosenie v procesii, ako aj k chorým, aby sa posilnili a umocnili svoje prosby za uzdravenie“ (čl. 236 – 237).