Na Slovensku privítame relikvie svätej Terézie z Lisieux

Relikviar

Na Slovensku privítame o tri mesiace relikvie svätej Terézie z Lisieux

Chcem prežívať nebo konaním dobra na zemi

V pondelok 4. októbra 1897 pohrebný voz ťahaný párom koní pomaly stúpal po ceste, ktorá viedla k mestskému cintorínu v Lisieux. Leónia Martinová ide ako prvá za rakvou, okolo nej Guerínovi, rodina La Néele, niekoľko priateľov. Veľmi malý sprievod, ktorý sa po zádušnej svätej omši vydal na cestu z Karmelu. Strýko Izidor Guerín, pripútaný chorobou na lôžko, sa nemohol zúčastniť pohrebu svojej milovanej netere. Nikdy by si nedokázal predstaviť, že Terezka, ktorej pred deviatimi rokmi dal súhlas, aby ako 15-ročná vstúpila na Karmel, bude prvá na mieste, ktoré práve zakúpil na cintoríne pre karmelitánky. Deň predtým bola 24-ročná sestra Terézia vystavená v chóre, v truhle ozdobenej kvetmi. Na hrobe bol vztýčený kríž s uvedením mena, dátumu narodenia a úmrtia a so slovami Terezky: “Chcem prežiť nebo konaním dobra na zemi.“ Doktor Francis La Néele, manžel Terezkinej sesternice bol tiež v sprievode. Ani ho len nenapadlo, že už o trinásť rokov, 6. septembra 1910, bude pri exhumácii vystavovať obvyklý lekársky posudok. Mons. T. Lemonnier, diecézny biskup Bayeux-Lisieux, zahájil totiž už 3. augusta 1910 diecézny proces blahorečenia sestry Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre. Telesné pozostatky boli potom v zaplombovanej truhle preložené do inej hrobky. Druhá exhumácia sa konala počas apoštolského procesu 9. – 10. augusta 1917 za prítomnosti asi 1 500 ľudí. Na Karmel boli ostatky svätej prenesené pri tretej exhumácii 26. marca 1923 v sprievode päťdesiattisíc pútnikov. Vzácna rakva, zahalená v zlatom brokáte, spočívala na kočiari potiahnutom bielym súknom. Čestnú stráž zaistil oddiel francúzskych a amerických dôstojníkov a vojakov. Ešte v ten deň prišlo k mimoriadnym zázrakom. Po prechode kočiarom začal jeden ťažko ranený vo vojne, pätnásť mesiacov chromý, chodiť. Mladá slepá žena, ktorá pred Karmelom čakala na príchod sprievodu, zrazu cítila, že sa jej otvorili oči a mohla s obdivom hľadieť na triumfálny vstup Terézie na jej Karmel.

Terezka tesne pred svojou smrťou povedala sestre Agnese Chcem prežívať svoje Nebo tak, že budem konať dobro na zemi… Pán Boh by mi nedal túto túžbu konať dobro na zemi po mojej smrti, keby ju nechcel splniť. Začiatkom roka, v ktorom zomrela, si vykonala deviatnik k sv. Františkovi Xaverskému za dosiahnutie milosti, aby mohla tráviť nebo robením dobra na zemi. S tým istým úmyslom sa obrátila aj na sv. Jozefa. Oznamujúc svoju blízku smrť hovorí: Počítam s tým, že v nebi nebudem nečinná. Keď v noci vykašliavala krv, povedala: Cítim, že vstúpim do nebeského pokoja… No najmä cítim, že začne moje poslanie. Poslanie pôsobiť, aby dobrého Boha ľudia milovali tak, ako Ho ja milujem, a že darujem dušiam moju cestičku. Ak dobrý Boh vyslyší moje túžby, strávim svoje nebo na zemi až do konca sveta. Áno, chcem tráviť svoje nebo tak, že budem robiť dobro na zemi.

Keď raz sestra Mária od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vyjadrila pred Terezkou, ako je veľmi zasiahnutá jej smrteľnou chorobou, upokojila ju: To bude ako dážď ruží. Sestra Mária o niekoľko rokov pri procese blahorečenia v roku 1916 vypovedala pod prísahou opis prvej skúsenosti s Terezkiným príhovorom, tesne po jej smrti: Keď bola Terézia vystavená v sesterskom chóre v kostole Karmelu, chcelo veľa ľudí dávať ružence a dotýkať sa rukami mŕtvej. Navzdory tomu, čo zosnulá žiadala, som nepretržite plakala a nemohla som sa z jej smrti utešiť. Tu mi zase niekto podal kovový ruženec, aby som sa s ním dotkla Terezkiných rúk. Ale jedným prstom akoby zovrela ruženec, takže už som jej ho nemohla odobrať. Keď som prst celkom jemne nadvihla, aby som mohla ruženec vziať, ihneď sa zachytil o iný prst. Päťkrát až šesťkrát som znovu začala, ale bezvýsledne. Moja milá sestra Terézia mi povedala vo vnútri: Pokiaľ sa na mňa neusmejete, nevrátim vám ho. Odpovedala som: Nie, môj žiaľ je príliš veľký. Radšej plačem. Ľudia za mrežami sa netrpezlivo pýtali, čo tam tak dlho robím (celé to trvalo asi päť minút). To ma zamrzelo. Úpenlivo som prosila svoju Terezku, aby mi nechala zobrať ruženec. Nato som pristúpila, aby som ho odňala násilím. Márne. Bolo to, ako by ho pevne držala železnými prstami, a predsa boli úplne vláčne. Konečne, keď som už nemohla, začala som sa usmievať…. To bolo práve to, čo chcela, pretože ihneď pustila ruženec sama od seba. Ležal v mojich rukách, ani som ho nemusela odtiahnuť. Pripomína nám to udalosť z posledných Terezkiných dní. Terezka raz sedela v záhrade v invalidnom vozíku a sestra Mária sa prišla nadýchať čerstvého vzduchu. Keď zbadala Terezku, rozplakala sa, lebo videla aká je chorá a nemala dovolenie rozprávať sa s ňou. V tom Terezka prišla za ňou, aby ju utešila. Sestra Mária ju prosila, aby sa vrátila späť do svojho vozíka, lebo sa chvela od horúčky. Terezka jej odpovedala: Áno, ale najprv sa na mňa usmejte!

Terezka prežívala vo svojom rehoľnom živote povolanie karmelitánky, matky duší, Kristovej nevesty. Zároveň však cítila zvláštne povolania. Tieto nemohla naplniť vo svojom pozemskom živote, avšak akoby ich zvláštnym spôsobom napĺňala práve po vstupe do života, ako ona nazývala smrť. Cítim v sebe povolanie kňazaMnohí kňazi cítili a cítia k nej osobitných vzťah, preto bolo v roku 1933 založené Svätou stolicou Združenie kňazov sv. Terézie, pápež Pius XI. ju ustanovil za ochrankyňu Pápežského misijného združenia sv. Petra a tiež seminára Russicum, ktorý ustanovil v Ríme za účelom evanjelizácie Ruska. …chcela by som osvecovať duše ako proroci, učitelia Cirkvi, mám povolanie byť apoštolomPius XI. ju nazval „slovom Božím pre svet“, Ján Pavol II. ju menoval za učiteľku Cirkvi, francúzski biskupi ju v liste z roku 1996 nazvali „apoštolkou apoštolov“. …chcela by som súčasne hlásať evanjelium na všetkých piatich svetadieloch, ba aj na najvzdialenejších ostrovoch… chcela by som byť misionáromPius XI. ju v roku 1927 ustanovil za patrónku všetkých misionárov vo všetkých misiách, popri sv. Františkovi Xaverskom. Terezkin relikviár posledné roky navštevuje krajiny celého sveta na všetkých kontinentoch, dokonca aj malé ostrovy v Oceánii. …a nadovšetko by som chcela, môj milovaný Spasiteľ, preliať za teba svoju krv až do poslednej kvapkyTerezkine posledné roky života a jej smrť sa odohrávali v temnote viery a skutočne nám pripomínajú nekrvavé mučeníctvo lásky. …kalich je naplnený až po okraj! Bože môj zľutuj sa nado mnou! Už nevládzem… Som na konci síl… Nikdy by som nebola uverila, že je možné toľko trpieť! Nikdy! Nikdy! Neviem si to vysvetliť inak ako svojimi vrúcnymi túžbami zachraňovať duše! Môj Bože, milujem ťa! To boli jej posledné slová.

V roku 1910 Karmel v Lisieux vydal knihu Dážď ruží, v ktorej je opísaných 125 zázrakov a omilostení. Už pred tým, od roku 1899 začali prichádzať do Karmelu listy opisujúce zázraky. Sestry publikovali niektoré v rôznych vydaniach Príbehu mojej duše, ktorého prvé vydanie vyšlo v roku 1898. Posledný zväzok Dažďa ruží bol vydaný v roku 1926. V siedmych zväzkoch Dažďa ruží, ktoré vyšli počas šestnástich rokov, sa nachádza na 3400 stranách opis 3252 rôznych omilostení z piatich svetadielov. V opisoch zázrakov a milostí pokračovalo revue Annales de sainte Thérése do roku 1992, kedy štafetu prevzalo revue Thérése de Lisieux.

Z udalostí, ktoré nasledovali po Terezkinej smrti jasne vidíme, že jej prísľuby o pomoci z neba sa napĺňajú. Pôsobí akoby cez dve línie. Prvou je jej účinkovanie prostredníctvom vlastnej autobiografie, listov a iných zdrojov zachytávajúcich Terezkine výroky, myšlienky. Boli napísané tisíce kníh čerpajúcich z týchto zdrojov. Asi najznámejším zástupcom Tereziánskej spirituality v anglicky hovoriacich krajinách je Mons. V. Johnson, bývalý anglikánsky kňaz, ktorý pripisuje svoje konvertovanie na katolícku vieru možnosti čítať o sv. Terézii. Môžeme spomenúť tiež prípad Jaquesa Fescha, dvadsaťsedem ročného vraha odsúdeného na trest smrti, ktorý po svojej konverzii vo väzení, v predvečer svojej popravy, 30. 9. 1957, napísal: Chcel by som ako malá svätá Terézia od Dieťaťa Ježiš pri každom údere svojho srdca obnovovať tú ponuku stať sa zápalnou obeťou jeho milosrdnej Lásky. Čakám, je noc a vo mne je pokoj! Čakám lásku! Za päť hodín uvidím Ježiša! Terezkino učenie bolo ocenené najvyšším stupňom, keď bola vyhlásená pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme 18. októbra 1997 za Učiteľku Cirkvi. Druhým spôsobom Terezkinho pôsobenia je jej priamy vplyv na duše, napr. prostredníctvom relikvií. Terezkino pôsobenie prináša bohaté ovocie obzvlášť v posledných rokoch. Od roku 1994 relikviár s jej ostatkami križuje krajiny po celom svete na všetkých kontinentoch, prevážaný na Boeingu 747, vojenským lietadlom, vrtuľníkom, policajným či hasičským autom, luxusnou výletnou loďou či chudobným parníčkom, na koňoch či na saniach ťahaných psami atď. Do dnešného dňa je to vyše päťdesiat krajín, od Filipín po Spojené štáty, cez Irak, Izrael, Rusko, Sibír. K relikviáru prišlo niekoľko desiatok miliónov ľudí. Terezka pritiahla aj katolíkov, ktorí nechodia pravidelne do kostola alebo prestali doň chodiť, moslimov, veriacich iných vierovyznaní, i neveriacich. Prichádzali deti, dospelí, starí, zdraví i chorí, chudobní i bohatí, nevzdelaní i intelektuáli, robotníci, technici, bankári, laici, kňazi, … Všade bol veľký záujem o sviatosť zmierenia, a to aj na miestach, kde kríza viery postihla najmä túto sviatosť. Relikviár navštívil aj väznice, nemocnice, ústavy. Svedectvo o týchto udalostiach prináša kniha Guy Gauchera Chcela by som sa rozbehnúť do celého sveta…, ktorá vyšla vo vydavateľstve Komunity Kráľovnej pokoja.

Na celom svete je svätej Terezke zasvätených 8 bazilík – 1 v Afrike, 2 v Amerike, 4 v Európe, 1 v Oceánii; 10 katedrál – 7 v Afrike, 1 v Amerike, 2 v Ázii; 13 sanktuárií, vyše 1000 kostolov a okolo 500 kaplniek. Vzniklo vyše 70 komunít s asi päťtisíc členmi na celom svete, ktorí žijú podľa duchovnej náuky sv. Terézie. Väčšina z nich vyvíja apoštolskú a charitatívnu činnosť.

Všetci sme pozvaní stať sa svedkami napĺňania Terezkinho prísľubu Celý svet ma bude milovať!… Dobrý Pán Boh bude v nebi musieť urobiť všetko, čo budem chcieť, lebo na zemi som nikdy nehľadala svoju vôľu… Po mojej smrti, uvidíte, to bude ako dážď ruží. Áno, spustím dážď ruží… Budem tráviť svoje nebo tak, že budem robiť dobro na zemi. Nie, nebudem si môcť vôbec oddýchnuť až do konca sveta, kým bude koho zachraňovať…

P. Branko Tupý, Komunita Kráľovnej pokoja